Tvoja láska ako chladné steny mraziaceho boxu, ma drží pri živote aj po smrti

Rafinovaná réžia Jakuba Čermáka priam cynicky pracuje s kontrastnosťou hrejivého života a chladnej smrti, dimorfnosťou skutočnosti, že keď si naivnú pieseň o snení spievajú životom prekypujúci ľudia v prítomnosti umierajúceho, obe strany nikdy rovnakú satisfakciu z jej tónov nenadobudnú. Príbeh troch sestier, ich patologicky naštrbených vzťahov a zdĺhavej i bolestnej smrti prostrednej z nich z autorského pera Ingmara Bergmana, vo svojom divadelnom prevedení skúma ľudskú psyché z prvotne najnepospájateľnejších perspektív, no napriek tomu s nesmiernou až mátoživou presnosťou.

Réžijno-dramaturgická koncepcia pracuje s freudiánskymi psychoanalytickými presahmi v podobe odvekého súboja Erósu a Thanatosu, čo sa priamo odráža vo vizuáli inscenácie a psychologizácií jednotlivých postáv. Mnohovrstvová (rovnako ako naše nevedomie) scéna Pavlíny Chroňákovej a Martiny Zwyrtek z počiatku pracuje s obrazovou symbolikou machuliek Rorschachovho testu na secesnej, časom zažltnutej tapete, aká pod svojím významovým obalom skrýva zvyšok scénického priestoru. Vďaka nemu sa diváctvo naprieč inscenáciou dostáva až ku „špiku kosti“ proscénia, nefiltrovaného nevedomia nášho ega. Dominantou scény je po celú dobu svoju znakovosť meniaci kameň, prvotne symbolizujúci smrť a chorobu, následne pracujúci ako funkčné synonymum ku všetkým druhom smútku, bolesti či trápenia. Estetika sa postupne zo secesných prvkov morfuje v súčasnú banálnosť, kedy na romantický motív vyrovnanosti spomíname ako na nostalgické, no dávno minulé časy až desivo totožne ako i na mŕtvu Agnes (Táňa Hlostová). Jej pozemským odchodom sa nám zo scény vytráca pôvodná ornamentálnosť, akú živila svojou aurou počas života. Bez vľúdneho spojovníka jej osoby tak definitívne upadajú už i tak naštrbené sesterské vzťahy.

Rovnako ako Bergman, aj Čermák otvára otázku deformácie ľudskej duše prostredníctvom psychickej i fyzickej bolesti. Tá priamo determinuje vzorce správania rodiny, kde sa láska postupne vytrácala z domovu. Zásadné boľavé momenty každej zo sestier sú niekoľkokrát zámerne opakované, doplnené po konci krátkej reprodukovanej sekvencie absolútnym zhasnutím svetiel. Umocňujú tak akútnosť a duševný bôľ, aký postavy v daných momentoch prežívajú. Nech sa jedná o Máriine (Stanislava Hajduková) milostné odmietnutie doktorom (František Mitáš), Karinine (Barbora Bezáková) traumatické (a očividne pravidelne sa opakujúce) znásilnenie pod nálepkou manželstva či Agnesinu pulzujúcu a neuhasínajúcu bolesť, kedy k ozrutnému kameňu, konštantne priviazanému k jej zápästiu, na seba z vedra sype malé, prášivé kamienky, menšie napodobeniny jej obrovského trápenia. Karinina opodstatnená trauma z dotyku naberá o to bezradnejšie kontúry, keď pri Máriinej snahe o sesterskú fyzickú náklonnosť upadá do amoku poľutovaniahodných rozmerov. Opakujúc vetu „Nedotýkaj sa ma“, hádže kamene na šťastnú projekciu svojej mŕtvej sestry Agnes. Avšak, v slede kŕčovitej repetície frázy je evidentné, že jej odchod a neprítomnosť sa Karin dotýka a zraňuje ju väčšmi po emočnej stránke než po tej fyzickej.

Anna (Lenka Schreiberová) napĺňa svojím filmovým originálom predom daný potenciál komfortu a pre dej vyvoláva ojedinelú ľudskosť, no s podozrivo chladnou expresiou. Stráca tak svoju pôvodnú sesterskú podobu a väčšmi napĺňa istý archetyp ráznej, avšak milujúcej matky, ktorá i napriek naoko chladnému vystupovaniu, ako jediná fyzicky odbremeňuje Agnes od bolesti konkrétnym a pevným uchopením kameňa tesne pred jej smrťou. Sizyfovi je podaná pomocná ruka a smie sa na malý moment nadýchnuť, aspoň poslednýkrát. Inscenácia pracuje s veľkým množstvom metaforických detailov, napríklad s obsesívnym umývaním zubov všetkých postáv v snahe zostať až posesívne čistými. Táto fyzická aktivita je v prípade Anny vygradované do extrému, kedy si jednou rukou čistí zuby a druhou zároveň fajčí cigaretu. Naprieč inscenáciou na seba Agnes prenáša asketickú až kresťanskú formu predsmrtného utrpenia Ježiša Krista, čo je podtrhnuté i jej opätovným návratom duše do mŕtveho tela. Mnohé scény sa tak tendenče ponášajú na istý „biblický vizuál“, akoby sa jednalo o starobylú fresku na stene chrámu či estetizovaný a glorifikovaný výjav krížovej cesty zo známych Kristových predsmrtných momentov. Metajazykové konotácie podtrhujú astrálnosť celkovej atmosféry: od hádzania kameňov po odraze Agnesinho mŕtveho tela, aktu nosenia kríža vo forme balvanu, až po jej nahé telo, zahalené len do zdravotnej plienky proti inkontinencií. Tento sakrálny detail je v závere doplnený ikonickou reprodukciou filmového momentu Piety, kedy trpiteľka za rodinné hriechy, Agnes, spočíva v náručí svojej mentálnej matky Anny. Čo však privádza Agnes naspäť na prah života? Láska. Metafora (Anninej) ľúbosti, siahajúca až za hrob. To je predsa len motív biblicky nesmierne povedomý a neľúbivý.

Šepoty a výkřiky Horáckeho divadla sa zákerne pohrávajú s neschopnosťou rozlúčenia sa s mŕtvym človekom, ktorého úprimne milujeme, do maximálnej až zvrhlej dokonalosti. V posledných momentoch, kedy obživnutá Agnes túži po ľudskom kontakte, sa jej telo osirelo povaľuje v priestoroch mraziaceho boxu, ako praobyčajný kus mäsa odložený na horšie časy, aby sa nepokazil, aby čo najdlhšie vydržal zakonzervovaný v našich naivných spomienkach. V sále sa vtedy pracuje so zmenou teploty, aká svojim citeľným ochladením autenticky sprostredkúva nehostinné podnebie mrazáku priamo na koži diváctva. Mrazivá je tak i viera, že romantika secesie môže byť navrátená do dnešných dní. Láska, cudzia láska nás držiaca pri živote aj v druhej fáze rozkladu a jej ohavná dvojsečnosť.

V závere Anna s Agnesiným denníkom, podľa závetu jej prináležiacim, ako darček v kartónovej krabici dostáva svoju vlastnú miniatúru toľko opomínaného balvanu. Žiaľ po smrti blížneho je ešte nákazlivejší ako prvotná chorobná príčina úmrtia. Môžeme len s ironickým úškrnom hádať, kto bude ďalšou dušou, z číreho bôľu poberajúcou sa na večnosť.

Horácke divadlo Jihlava- Ingmar Bergma: Šepoty a Výkřiky. Preklad Zbyněk Černík, inscenačná úprava Jakub Čermák a Jaroslav Čermák, réžia Jakub Čermák, scéna a kostýmy Pavlína Chroňáková, Martina Zwyrtek, dramaturgia Jaroslav Čermák, hudba Petra Horváthová. Hrajú Barbora Bezáková, Táňa Hlostová, Stanislava Hajduková, Lenka Schreiberová, Marián Chalány, Zbyšek Humpolec, František Mitáš, Jakub Škrdla. Premiéra 10. prosince 2022. Písané z reprízy 25. mája 2024.

Martina Kostolná, študentka Katedry divadelních studií MUNI