Deti alebo príbeh o tom, ako svojich najbližších dokážeme udusiť láskou

Daniel Majling sa zameral na adaptáciu dvoch poviedok - U Kanátov a Žiadna radosť. Poviedky sú prepojené témou detí: v jednej sa Timrava upriamuje na opičiu lásku matky k synovi, odmietajúc priznať akúkoľvek jeho chybu a v druhej vystupuje dieťa ako nechcený element. Majling diela prepojil nielen cez tému detí, ale aj cez rodinnú líniu, ktorá v poviedkach nie je – dve staré matky sú sestrami, čo prináša novú rovinu: súperenie o vydarenejšie dieťa. Dramatizácia je obohatená o hlbšie rozvitie vzťahov, je v nej cítiť autorovu túžbu vyhnúť sa patetickosti cez cynizmus, ktorý dokáže vygenerovať slovenská dedina. Majlingova adaptácia dokázala zachytiť život vo svojej rozporuplnosti, a to je jeden z dôvodov, prečo je táto inscenácia úspešná.

Inscenácia začína karom, Zuzke (Diana Mórová) zomrel manžel. Mohlo by to byť smutné, keby jej manžel nebol pijan a násilník. Táto trpko-sladká udalosť je pre Zuzku oslobodenie, pretože sa konečne môže stretnúť so svojou prvou láskou (Jozef Vajda), ktorá ani po dvadsiatich troch rokoch nevyhasla. Ich cit v priebehu inscenácie vzplanie, ale aj s požehnaním detí muž napokon zaváha a Zuzku od seba odoženie. Zuzkin syn Jurko (Bence Hégli) prináša pohľad 17-ročného chlapca, ktorý po smrti otca zabudol na jeho zlú náturu a začal si ho glorifikovať – jeho predstava o tom, akým byť mohol preváži realitu toho, akým bol skutočne. Druhá rodina sa potýka s „problémom“ v podobe inej Zuzky (Rebeka Poláková), ženy, ktorá sa vydala za Paľa (Gregor Hološka). Zuzka je pracovitá, cnostná, ale už má dieťa z predchádzajúceho manželstva, čo je vnímané ako problém, pretože sa jej stará mama, matka Paľa (Kamila Magálová), obáva, že „to šteňa vyrastie a o všetko nás oberie“. Zuzka pre svokru nie je nikdy dosť dobrá, je neporovnateľná s predchádzajúcou nevestou. Iróniou je, že práve ona od Paľa ušla, a divák veľmi dobre tuší prečo. Paľo je neustále ponorený do čítania, je to ten typ človeka, ktorý by sa najradšej vyhol každému konfliktu, a preto sa svojej ženy nikdy nezastane. K dievčatku, ktoré ho môže obrať o všetko, si však vytvorí otcovské puto. Iba ju je ochotný brániť pred svojou matkou a ženou, ktoré si na ňom vybíjajú svoje komplexy. Karta sa ale obráti, keď na Vianoce stará pani všetkých vyženie z domu. Dostane infarkt, padá na zem a nie je tam nikto, kto by jej mohol pomôcť. Po tomto incidente sa názor starej mamy k vnučke mení a práve vnučka jej musí neustále robiť spoločnosť. Príbeh končí dojemnou scénou – zmierením starých sestier (druhá sestra hraná Emíliou Vášáryovou), hoc len na krátky moment.

Režijno-dramaturgický tandem v podaní Vajdičku/Majlinga je už dlhodobo overený a táto inscenácia potvrdzuje jeho kvalitu. Réžia podporuje text, pracuje s cynizmom a citlivosťou. Dá sa to ilustrovať na situácii oslavy Vianoc. V rohu hrá v televízii česká Popelka a počas toho sa odohráva rodinná dráma: Zuzka, nevesta, chce odísť, svokra uráža nevestu, čo vedie k tomu, že nevesta sa naozaj zbalí a s dievčatkom odíde. Svokra chce, aby si jej syn vybral: Buď ona alebo ja! Paľo prvýkrát v inscenácii spraví rozhodnutie a odchádza za svojou ženou. Táto dramatická situácia prebieha v nôte ikonickej hudby Karla Svobodu. Také bežné Vianoce. Práve takéto kontrasty vlievajú do inscenácie neuveriteľný život – je to niečo, čo poznáme sami. Sedíme pred televízorom, rodičia sa hádajú a my len pridáme hlasitosť. Chceme byť pohltení tým, čo vidíme, a nechceme vidieť to, čo nás pohlcuje.

Scénografické riešenie dedinského domu sa posunulo na inú úroveň. Vidíme vysoké stropy a staré kľučky – priestor typický pre byty v starom meste. Tento posun chcel naznačiť, že veľmi podobné vzťahy vznikajú v mestách aj na dedinách. Dedina je ale pre príbeh dôležitá, pretože postavy si častokrát hovoria o tom, čo si pomyslia susedia alebo reflektujú, ako by mohol byť život iný, keby žili v meste, kde sa do nich nikto nestará. Retro nábytok, ktorý bol použitý, bol veľmi na mieste, ale prostredie, v akom sa ocitol, mohlo spôsobiť zmätok v očiach diváka.

Kostymérka pracovala so súčasnou módou. Nezasadzovala dej do minulosti, čo pôsobilo osviežujúco a vysvetľovalo to aj prítomnosť moderných zariadení v domácnosti (televízor, mobil). Zároveň to vytváralo funkčný kontrast k jazyku, ktorým postavy rozprávali. Stavalo príbeh do zvláštnej bezčasovosti – mohol sa stať aj pred sto rokmi, ale aj týždeň dozadu. Svet sa mení, no zvyky na slovenskej dedine zostávajú rovnaké.

Táto inscenácia vychádza zo slovenského kontextu, preto ma veľmi potešilo, že prevažne české publikum pri hosťovaní SND v Brne sa napojilo na príbeh. Možno výjavy zo slovenskej spoločnosti boli blízke aj českému kontextu. Nenávisť k nevestám, slepá láska k deťom, súrodenecká nevraživosť je niečo, čo je prítomné na celom svete. Inscenácia je vynikajúcim príkladom toho, ako sa dá stará literatúra oživiť a priblížiť súčasnému publiku. Vďaka skvelému režijnému tandemu Vajdičku a Majlinga, autentickým hereckým výkonom a citlivému spracovaniu vzťahov sa podarilo vytvoriť dielo, ktoré hlboko zasiahne a osloví divákov.

Slovenské národné divadlo, réžia Michal Vajdička, dramaturgia Daniel Majling, scéna Pavol Andraško, kostýmy Katarína Hollá, hudba Michal Novinski, obsadenie Kamila Magálová, Emília Vášáryová, Diana Mórová, Rebeka Poláková, František Kovár, Emil Horváth, Jozef Vajda, Gregor Hološka,Daniel Fischer, Bence Hégli, Lucia Babony, Thália Král, Amélia Tkáčová, premiéra 3.6.2023, recenzia písaná z reprízy 24. 5. 2024

Patrícia Rotterová, študentka divadelnej réžie VŠMU