Prichádzajú! Aj keď ich existenciu neustále prehliadame.

Tento podmanivý, multimediálny inscenačný počin je súčasťou umeleckého projektu Území nikoho v produkcii pražského kultúrneho centra Vzlet, ktorý kurátoruje režisér Jiří Havelka, dramaturgička Marta Ljubková a riaditeľ Vzletu Petr Prokop. Tvorcovský tím pri jeho príprave vychádzal z pojmu „slepé škvrny“ sociológa Daniela Prokopa. Prokop takýmto spôsobom pomenoval miesta v spoločnosti, ktoré sa ocitli v akejsi šedej zóne nášho vnímania – (ne)vedomky ich prehliadame, pretože na prvý pohľad nie sú znateľné. Osobné skúsenosti režisérky a herečky Alžbety Novákovej s asistenciou, určenou pre ľudí s rôznou mierou zdravotného znevýhodnenia, jej však dovolili preniknúť do tohto neprebádaného sveta. Svojou inscenáciou sa teraz pokúša vniesť viacej svetla do „slepého“ miesta komunity ľudí, ktorí možno pôsobia ako z inej planéty, no ich životy sa od tých našich zas tak úplne nelíšia.

Náš odveký, viac či menej skrytý strach z inakosti režisérky zhmotňujú už na samotnom začiatku inscenácie. Diváctvo sa usádza do tmavej sály a sleduje nadpozemsky pôsobiacu existenciu, ktorú predstavuje performer na elektrickom invalidnom vozíku, zahalený v oblakoch hustého dymu. Mysteriózne modro-biele svetlo, štebotanie nočných vtákov, vychádzajúce z reproduktorov, či neidentifikovateľné hlasné zvuky, ozývajúce sa z performerových úst, dotvárajú obraz hrozivej vesmírnej entity, ktorá sa rozhodla navštíviť planétu Zem. Po chvíli sa z pravej strany scény vynorí druhý performer, Štepán Lustyk. Pomaly sa zakráda okolo performera na vozíku, obzerá si ho a anglickými slovami ho identifikuje ako príslušníka ľudského druhu mužského pohlavia, spozorovaného za silného mesačného svitu.

Tento „človečí úkaz“, ktorý vyvoláva rešpekt, hrôzu, fascináciu či strach neskôr ďalšie performerky obkolesia drevenou ohradou. Temné svetlo v sále sa zmení na mäkké a jasné. Na zadnej stene scény, kde je umiestnené projekčné plátno, sa začnú premietať výjavy z dažďových pralesov, doplnené o rôzne prírodné zvuky. Celá zobrazená scenéria zdôrazňuje nedôstojný postoj spoločnosti voči ľuďom so zdravotným postihnutím. Máme strach prísť s takýmito ľuďmi do bezprostredného kontaktu, desia nás ich fyzické rozdielnosti či odlišné potreby. Namiesto úprimného záujmu na nich len bezprizorne pozeráme a detailne ich skúmame ako zvieratká v zoologickej záhrade. Túto interpretáciu potvrdzuje aj robotický ženský hlas, ktorý sa ozve z reproduktorov a zahlási: „Welcome to the natural area of special human beings.“ Hlas, aký možno počuť práve v spomínaných zoologických záhradách či zábavných parkoch, ďalej návštevníkov upozorňuje na tri zásadné pravidlá: vystavené exponáty nekŕmte, nefoťte ich s bleskom, ale najmä, sa ich nedotýkajte!

Priemernému človeku možná predstava trávenia času s osobou so špeciálnymi potrebami príde hrôzostrašná, no v našej spoločnosti sa nájdu aj takí, ktorí túto, nie vždy ľahkú, úlohu vykonávajú dobrovoľne, s láskou a nasadením. Hovorím o asistentoch a asistentkách, vďaka ktorým môžu ľudia so zdravotným znevýhodnením zakúšať plnohodnotný život. V performance sú oni tí jediní, ktorí navštevujú muža v ohrade, kŕmia ho, dávajú mu napiť a hovoria jeho nezrozumiteľnou rečou. Keď robotický hlas oznámi koniec návštevných hodín parku, Lustyk odvádza muža na vozíku preč z ohrady, z jeho nedôstojného väzenia. V ohradách predsa môžu byť rastliny, akú neskôr jedna z performeriek prináša na jeho miesto, no nie ľudské bytosti.

Vzťah ľudí so zdravotným znevýhodnením a ich asistentov je jednou z kľúčových tém inscenácie. Režisérky ho však zobrazujú postupne, s nesmiernou citlivosťou. Prvotná záchrana muža z drevenej ohrady, od zvedavých pohľadov okolia aj od vlastnej samoty, sa neskôr rozvíja v pomalom obraze, kedy na scénu postupne prichádzajú ďalší performeri a performerky na vozíčku, sprevádzaní svojimi asistentmi a asistentkami. Za zvukov veselej melódie, sú všetci prítomní v danom priestore a momente a vykonávajú rozličné aktivity: niekto leží, niekto sa pomocou vozíka pohybuje po javisku, niekto si číta knihu. Štepán Lustyk má však ako jediný nasadenú béžovú, neutrálnu, tvárovú masku. Idylickú scenériu vzájomnosti a pospolitosti naruší maskovaná performerka, Antonie Rašilovová, ktorá vtrhne na scénu a začne tancovať. Jej tanečná trajektória vedie až k dvom vozičkárom, mužovi a žene, nachádzajúcich sa v popredí javiska, ktorí sa na seba láskyplne pozerajú a užívajú si spoločnosť toho druhého. Rašilovová sa čoraz neúprosnejšie na dvojicu lepí a spolu s Lustykom si ich zblízka nehanebne prezerá. Maskovaná dvojica reprezentuje spoločnosť, ktorá nedokáže napriek niektorým odlišnostiam akceptovať, že ľudia so špeciálnymi potrebami prežívajú totožné emócie ako všetci ostatní. Vedia milovať, tešiť sa, smútiť či hnevať sa. Aj napriek občasnému zlyhávaniu ich telesnej schránky, predstavujú plnohodnotné osoby, s o to silnejším a úprimnejším vnútorným svetom.

Ďalší pohľad do vzájomného vzťahu asistenta a človeka so zdravotným postihnutím, ako aj téma rozdielnosti v potrebách týchto ľudí s tými našimi, je akcentovaná v scéne, kedy Lustyk pripravuje na pravej strane javiska jednohubky, zatiaľ čo mu pokyny na ich prípravu diktuje jedna z performeriek na vozíku. Lustyk vedie improvizované konverzácie so svojou „šéfkou“ a vtipne komentuje svoje (občas nešikovné) kuchárske počiny. Vozičkárka ho pozorne sleduje, doširoka sa usmieva a s láskavým hlasom ho vždy pochváli. Aj keď sa pochvala týka takej banálnosti, akou je príprava jednohubiek. Pre ňu sa však aj takýto jednoduchý úkon stáva neprekonateľnou prekážkou, ktorú by bez svojho asistenta jednoducho nedokázala zvládnuť. Na pravej strane javiska pripravuje jednohubky opäť maskovaná Rašilovová. Pokým kuchárska dvojica na druhej strane jedlo pripraví, Rašilovová stihne okrem naservírovania jednohubiek, prestrieť a naaranžovať tri dlhé stoly či poupratovať miesto, na ktorom jedlo pripravovala. Svadobná hostina dvoch zaľúbencov, na ktorej sú prítomní všetci performeri a performeky, má sladko-trpký nádych: aj v takýto kľúčový a intímny moment dvoch ľudí, sedí ženích s nevestou na opačných krajoch stola. Medzi nimi sa nachádza Lustyk s Rašilovovou, ktorí im asistujú pri jedení pokrmu či pití šampanského. O to smutnejšie je pre mňa či pre mladomanželov sledovanie svadobného tanca, ktorého sa z logických dôvodov nemôžu zúčastniť. Do tónov notoricky známeho Svadobného pochodu sa na ich mieste spoločne vlní a objíma maskovaná dvojica Lustyk/Rašilovová. Láska oboch párov je totožná. Avšak to, ako ju môžu prejaviť sa diametrálne odlišuje. Príliš krutým a nespravodlivým spôsobom.

V závere inscenácie sa celková atmosféra v sále opäť premení. Na ľudské zmysly znova pôsobí temné osvetlenie a tajomné zvuky. Pred zrakom diváctva sa v priebehu pár minút odohrajú všetky fázy životného cyklu človeka. Od plodenia, symbolicky znázorneného nahými telami Štepána Lustyka a Natálie Rašilovovej, ktoré sú od seba vzdialené niekoľko metrov, pozerajúc sa jeden druhému do maskovanej tváre, až po rodičovstvo, ktoré predpovedajú zvuky, napodobňujúce novorodenecký plač a vozíky, ponášajúce sa na detské kočiare. Aby svoje „deti“ Lustyk utíšil, začne im spievať ľudovú uspávanku, zatiaľ čo Rašilovová zbesilo pobehuje od jedného kočiarika/vozíka k druhému a snaží sa deti rovnako upokojiť. Nič však nezaručuje, že ak zažehná ich momentálnu úzkosť a strach, nenavráti sa neskôr. Pretože nikde nie je napísané, s akou fyzickou či mentálnou výbavou sa do tohto sveta skutočne narodíme.

Po chvíli Lustyk prestáva spievať, akoby začal postupne zabúdať slová piesne. Rašilovová stráca stabilitu na nohách, jej telo pôsobí vláčne a spomalene, dokonca jej vypadávajú poháre z ruky. Ostáva nehybne ležať na podlahe. Obaja sú už v závere svojho života. Starnú, ich mozog prestáva pracovať, ich telá nefungujú tak, ako majú. Na scéne sa objavia asistentky, dvíhajú bezvládne telá oboch performerov a usádzajú ich do vozíkov. „Happy Birthday!“ ozýva sa z reproduktorov. Ako môžu byť naše narodeniny šťastné s vedomím, že raz sa nebudeme vedieť pohnúť či plnohodnotne myslieť? Ako neupadnúť do životnej skepsy, keď nás v starobe čaká bolestivá samota? Spoločnosť fyzické či mentálne problémy ľudí v dôchodkovom veku prijíma akosi vľúdnejšie, akoby si vybojovali náš súcit rokmi bezproblémového života. Ale čo, ak sa niekto s nefunkčným telom narodí? Ľudia so zdravotným znevýhodnením nepotrebujú súcit. Potrebujú podporu, lásku, porozumenie a spoločenské prijatie. Koniec-koncov ako každý z nás. Pretože všetci na svoju životnú cestu vstupujeme znenazdajky a naše osudy sa vzájomne prepletajú s ďalšími náhodnými prichádzajúcimi, ktorí majú rovnaké sny, túžby a pocity, ako sú tie naše.

Vzlet – kolektív: Příchozí. Réžia a dramaturgia Alžběta Nováková a Eliška Říhová, scéna Eliška Kociánová a Berta Doubková, kostýmy Matilda Tlolková, masky Berta Doubková, hudba Matěj Šíma, svetelný dizajn Eliška Kociánová, Hrajú Antonie Rašilovová, Štěpán Lustyk, Lenka Dvořáková, Kateřina Cuřínová, Michal Greško, Michal Novotný, Kristýna Kolenčíková, Alžběta Nováková, Berta Doubková, Kamila Selementová. Premiéra 29. novembra 2022. Písané z reprízy 28. mája 2024.

Tereza Pašková, študentka Katedry divadelných štúdií MUNI