Aj Medúzu už z toľkej mužnosti bolí hlava

Tajomná figúra odetá v čiernom nohavicovom kostýme vstupuje na scénu za neľúbivých animalistických zvukov evokujúcich hadie syčanie. Vôkol nej sa toho nachádza len veľmi málo - popri niekoľkých mikrofónoch a veľkom boxe sa dominantou javiska stáva hriešne červená niť zamotaná do kruhu, azda akýsi pozostatok z Ariadninho klbka. So sňatím čiernych okuliarov chrániacich pred svojím smrtiacim pohľadom sa bytosť predstavuje ako Medúza, započínajúc vzrušujúcu jazdu po alternatívnej antickej histórii, ktorú z úzadia pozorovala z Aténinho štítu svojimi mocnými, večne otvorenými očami.

Hlasom jej odťatej hlavy sú prerozprávané príbehy troch opomínaných ženských mytologických postáv - amazonskej bojovníčky Penthesiley, takmer porážajúcej zdanlivo neporaziteľného Achilla, bohom poézie zakliatej vedmy Kassandry, odsúdenej k večnému nevypočutiu, a Klytaimnéstry ako archetypu démonizovanej manželky. V tomto svete však neexistujú iba ako kontext svojich maskulínnych proťajškov, nie sú definované ich činmi, mužské mená v tomto momente jednoducho nedostávajú váhu. Ich výpočet v súvislosti s Trójskou vojnou trefne vyznieva skôr ako zoznam akčných figúrok, ktorých jedinou úlohou je boj. Ženské postavy sú naopak zbavené plochosti, nadobúdajúc validitu i ak sa ich boh Zeus nerozhodne oplodniť ako býk či zlatý dážď. Nepochybne sa stávajú plastickejšími, vyznievajúc ľudsky, avšak hlbšiu psychologizáciu s ohľadom na zvolený formát i dĺžku trvania predstavenia očakávať nemožno. Charakteristika zostáva povrchová, zohľadňujúc skôr horizontálnu rovinu ich príbehov. Napriek tomu však nepôsobia redukovane, nakoľko je pri stelesňovaní každej z nich využívaný odlišný pohybový i hlasový register. Svojimi osudmi nadobúdajú akýsi emblematický rozmer reflektujúci pozíciu ženy i v dnešnej dobe.

Talentovaná herečka vedie diváctvo textom zrodeným v spolupráci s režisérom inscenácie Georgom Mannom oduševnene a s okúzľujúcou energiou. Jej Medúza vyznieva humorne a zádrapčivo ironicky, výraznosťou svojej prítomnosti si poľahky získava publikum na svoju stranu. Občasne sa síce uchyľuje k prílišnému patosu či preexponovanej ukričanosti, avšak čo iné už možno očakávať od spojenia teatrálnosti antiky a britského mainstreamového činoherného herectva. Predkladaný príbeh sa nachádza v každom centimetri jej tela, pohyby rúk sú rýchle a akčné, gestá výrazné, všetko väčšmi podčiarkuje intenzívna mimika. Cez pútavé pohybové rozprávanie sa dokáže vteľovať do najrozličnejších charakterov, pričom tak najpôsobivejšie vyznievajú pasáže, kedy medzi nimi rýchlo alternuje, aktivizujúc diváka cez stimuly v podobe dôrazných hlasových i pohybových zmien.

Každej z postav príbehu, či už sa jedná o ženy alebo mužov, prepožičiava špecifický rečový prejav i gestá, demonštrujúc schopnosť instantne presedlávať z jednej emócie na druhú, čo sa prejavuje obzvlášť pri konfrontácii Kassandry a Klytaimnéstry, v ktorej akoby sa skutočne na javisku nachádzali dve postavy s výrazne odlišnými energiami. Výraz notoricky známej Klytaimnéstry sa stáva najnápaditejším, a tak i jej príbeh najväčšmi rezonujúcim. Táto magnetizujúca inkarnácia starovekej úzkosti z desivosti ženskej sily sa humanizuje, bolesť z až živočíšneho výkriku v žiali za zavraždenou dcérou Ifigéniou je fyzicky pociťovaná, vo výraznom kontraste s jej ostrým pálčivo cynickým prejavom, ktorý zaujíma po príchode svojho manžela domov z vojny.

Napriek niektorým nadmieru uspokojivým rozpohybovaným pasážam má však prílišná textová prehltenosť a s ňou súvisiaca deklamatívnosť za následok krívajúci temporytmus. Objekty na scéne sú občasne efektne rozohrávané, napríklad v prípade mikrofónu, ktorým herečka obratne manipuluje, a tak nadobúda význam palice či najrôznejších zbraní. Veľmi pôsobivou je i scéna vítania Agamemnóna rýchlym rozvinutím červeného koberca či zmeny vo farebnosti a intenzite svetla. Vizuálne prvky však nie sú využívané v dostatočnej miere a inscenácia by z ich väčšej zapojenosti nepochybne benefitovala. Sľubne vyzerajúca hrubá červená šnúra je žiaľ taktiež zúročená nedostatočne a mimo priveľmi rýchlo odbitej scény useknutia Medúzinej hlavy je po väčšinu času iba zavesená na mikrofóne v úzadí. Je škoda, že k podobným akciám nedochádza vo vyššej miere, nakoľko by sa tak táto mýtická jazda stala ešte väčšmi dynamickou.

I nedokonalosť zmienených aspektov neuberá na fakte, že Krásne zlé veci sú zapamätateľnou a rezonujúcou inscenáciou. Intenzívna šou je zakončená možno až priveľmi prvoplánovo vyznievajúcim výrokom o tom, ako je potrebné neprestajne opakovať a milovať ženskou perspektívou nahliadané mýty. Vo svojej podstate je to však tvrdenie pravdivé a snáď by sme už mohli nájsť to červené klbko, ktoré rovnako ako Thesea vyviedlo von z Minotaurovho labyrintu, dostane i nás z bludiska skresleného naratívu dejín, v ktorých sa ženy stávajú iba vedľajšími či davovými postavami. Veď aké zlé to už musí byť, ak na nás kričí i niečia odseknutá hlava...

Ad Infinitum – Deb Pugh, George Mann: Beautiful Evil Things (Krásné zlé věci). Réžia George Mann, vývojárka, interpretka a spoluautroka hudby Deb Pugh, scénografia a kostýmy Katie Sykes, zvukový design a hudba Sam Halmarack, svetelný design Ali Hunter, vedúci produkcie Ethan Hudson, technický vedúci scény Fergus Waldron, zástupkyňa režiséra Megan Vaughan Thomas, dramaturgia Nil Paldi. Hrá Deb Pugh. Premiéra 18. októbra 2021. Písané z reprízy 24. mája 2024.

Lea Valentová, študentka Divadelných štúdii a Mediálnych štúdii a žurnalistiky, MUNI