OST-RA-VAR 2017 - PS: ...odepiš!

Koncept režiséra Lukáša Brutovského zahŕňal využitie vyše 1 300 pohľadníc zo 70. a 80. rokov minulého storočia. Najzaujímavejšie príbehy sa potom dostali do úzkeho výberu, kde sa ich kombinovaním následne formovala inscenácia. Predstavenie má pritom podobné vlastnosti ako pohľadnica – jedná sa o krátke odkazy prezentované prevažne ako monológy s jasným adresátom: divákmi. Dielo preto treba vnímať ako farebnú koláž takýchto jednotlivých pohľadníc. Ako však pôsobí celok?

Na začiatku udržuje táto inscenácia pozornosť diváka práve tým, že postupne generuje nové a nové postavy. Tie však po svojich výstupoch väčšinou rýchlo miznú. Komické scény sa tu striedajú s tragikomickými, miestami dokonca bizarnými výstupmi (herec v realistickej celotelovej maske medveďa zháňa opakovane telefonicky lístky do divadla). Po čase začínajú už známe postavy prichádzať na scénu opakovane a v krátkych blokoch vo svojich etudách pokračujú.

Zakrátko však moment prekvapenia doznieva a nastupuje skepsa: postavy sa na scéne vyskytujú príliš krátko na to, aby ukázali svoj charakter. Prehovory sú prevažne monologické, preto nie je možné sledovať medzi postavami vzťahy. Gagy, irónia a sarkazmus nemôžu nahradiť zmysel... Tieto problémy sú vo väčšine prípadov sprievodnými znakmi „prvoplánovosti“ avšak v prípade predstavenia PS: ...odepiš! sú len opticko-akustickým klamom. Inovácia prichádza v podobe dramaturgických liniek Mira Dacha stmeľujúcich jednotlivé scény.

Po počiatočnom presýtení komickými scénami možno prostredníctvom sledovania týchto premostení pozorovať súvis medzi scénami: postava z predošlej scény zostáva na scéne (žena sa stáva na scéne muchou, po náraze do steny zostáva ležať na zemi), pričom v ďalšej scéne predstavuje niekoho iného (v tomto prípade mŕtvu ženu) ku komu sa ostatné postavy môžu v inom kontexte nanovo vzťahovať. 

Upriamovanie pozornosti na nové a nové prepojenia medzi jednotlivými scénami vytvárajú štruktúru predstavenia – stáva sa tak koherentnejším. K pocitu celistvosti inscenácie prispieva aj repetícia. Najzreteľnejšie možno opakovanie vidieť v pohybe hercov, napr. slečna nevie chodiť na vysokých podpätkoch, pri páde zapózuje), pri prednese textu pohľadníc s podobným obsahom (chlapec v pionierskom tábore posiela maminke nákupný zoznam, no nedostáva sa mu odpovede, preto píše znova), alebo aktivity (staršia žena lúšti krížovku).

Napriek tomu, že sú scény krátke a 8 hercov majú len málo času na zmenu kostýmu (zvykne sa skladať z viacerých kusov oblečenia prípadne ešte rekvizít) sa v predstavení nevytvárajú prestoje. Kostýmy spĺňajú viaceré funkcie. Primárne odlišujú jednotlivé postavy – pri takom množstve sa dá jednoducho stratiť sa. Kostým a rekvizity však zároveň na seba čiastočne preberá úlohu scény – konkretizujú prostredie, kde postava zrovna nachádza (prichádza pár v plavkách s nafukovačkou – sme pri mori). Scéna totiž s danými situáciami zdanlivo nekorešponduje. Tento priestor treba vnímať ako rámec upozorňujúci na dobu kedy sa jednotlivé situácie odohrávajú. Drevom obložené steny ústiace do zadnej časti kde sa nachádza fólia a zavesený znak pošty vytvárajú dojem, že sa možno nachádzame na pošte z dôb socialistických. Jednoduchá a nečlenitá scéna sa teda stáva platformou, kde sa jednotlivé príbehy vôbec môžu odohrať.

Divadlo Petra Bezruče – Lukáš Brutovský: PS: ...odepiš! Režie, koncept a libreto Lukáš Brutovský, dramaturgia Miro Dacho, scéna Juraj Kuchárek, kostýmy Martin Kotúček, hudba Mario Buzzi a úryvky z diel Dvořáka, Smetanu, Beethovena, Mozarta a Frayssa, pohybová spolupráca Ján Ševčík. Hrajú Kateřina Krejčí, Pavla Gajdošová, Markéta Matulová, Ondřej Brett, Michal Sedláček, Vojtěch Říha, Milan Cimerák, Jakub Burýšek. Premiéra 27. 1. 2017. Písané z reprízy 30. 11. 2017 v rámci festivalu OST-RA-VAR.