Ach, aké sladké, stratiť hlavu pre niečiu lásku

Každý druhý človek pozná tú nesmiernu vnútornú potrebu, dimorfnú expresiu istej rozkošnej agresie, ktorú pociťuje hľadiac na malé až prílišne roztomilé šteniatko či bábätko. Najradšej by mu od samej tej lásky a chutnučkosti rozpučil telíčko, násilím sentimentálnosti oddelil hlavičku od zvyšku tých maličkých orgánikov a nechal si ju len pre seba a svoje osobné potešenie. Hoci je fenomén takzvanej ,,rozkošnej agresie“ z predmetov vzbudzujúcich hlboké emócie za priaznivých okolností psychologicky podmienený a akceptovaný ako štandardný prejav expresivity človeka, čo sa však stane, ak sa daného konceptu chopí kráľovská rodinka, trošku zamotaná a zviazaná incestom? Veď k praobyčajnému bozku stačí i odrezaná hlava, len škoda, že jej mŕtve oči už k objektu potešenia (ne)vysielajú pohľady. A do hlbokého súznenia už tak značne amorálnej etudy zaznieva agresívna, živelná až nervózna hudba Richarda Straussa, podporujúca živočíšnosť a pudovosť erotizácie biblična či celkovej metafory aktu ,,stratenia hlavy pre niekoho“, koho obsesívne milujeme. Salome, podľa dramatickej predlohy Oscara Wilda, desila svojou tematizáciou stelesnenia ženskej túžby prostredníctvom hlavnej protagonistky od prvých momentov, kedy pôvodný text či libreto uzreli svetlo svet. Je i dnes príbeh posadnutostí mesačného svitu tak hriešny, akým bol kedysi?

19. 2. 2024 Martina Kostolná

Linda Ballová. Foto: Marek Olbrzymek, zdroj: Janáčkova opera

V hudobno-dramatickom konsenze dirigenta Marka Ivanovića a režiséra Davida Radoka dominuje snaha o vedenie diváka k reflexií a zamysleniu sa nad neľudskou krutosťou i jej príznačnosťou naprieč generáciami od vzniku spoločnosti, až po dobu dnešných dní. Mŕtvolná atmosféra a farebnosť scény utužuje hororové ladenie inak abstraktných procesov a priamo odkazuje na posesívne veličiny lásky, vedúce svojou intenzívnosťou obete príbehu až za hrob. Samotná persóna proroka Jochanaana svojou vizuálnou stránkou naberá priam zombie posmrtné rozmery. Od kostýmového spracovania, cez mŕtvolne bledú, princeznou ospevovanú pokožku, až po lámané neživé pohyby. Studňa mu nie je len miestom väznenia, ale i hrobkou, z ktorej ho formou temného zaklínadla vyťahuje vášeň princeznej Salome. Scéna Dragana Stojčevského, podľa propagačných materiálov vychádzajúca z obrysu steny Maxentiovej baziliky, utužuje myšlienku realistickej surovosti inscenácie, pohráva sa so svetlom a tieňom, tvorí temný obrys ohraničujúci priestor kráľovského paláca i jeho nádvoria. Javisko Janáčkovho divadla sa na dve hodiny ponára do temného prepadliska a jediná jestvujúca cesta von z jeho psychopatologických milostných okovov je cestou smrti.

Láska prechádzajúca cez žalúdok ako nosná metafora inscenácie. Potreba po konzumácií toho druhého, po ochutnávaní zakázaného, lascívnej túžby tetrarchu vidieť otlačené zuby Salome v ovocí, aby jej ducha mohol skonzumovať so zvyškom dužiny a ukradnúť si ju interne a čisto pre seba. Táto ,,konzumačná“ hra sa vyvíjala naprieč dejom, až vyvrchoľuje v absolútnu materinskú zvrhlosť. Práve ona, matka, bola tou, čo s nadšením očakávala odrezanú prorokovu hlavu so strieborným podnosom v rukách. Ešte si nezabudla prisunúť stoličku, aby sa jej veličenstvu čakalo s gráciou a pohodou. Jej následné nonšalantné stolovanie a drobné ukusovanie si z večere počas toho, ako jej manžel zmietaný strachom z Božieho hnevu padá k zemi a dcéra sa spokojne mazná s odrezanou ľudskou hlavou, bolo priam démonické. Ako prehlásila v propagačných materiáloch sama sopranistka Eva Urbanová, stvárňujúca zlovestnú matku Salome Herodias, jej postava úplným právom dominuje na piedestály absolútnej ohavnosti ľudského charakteru. Zaúradovala však v jej zlovestnej stoickosti láska? Radostnosť, že kráľ zostane len a len jej, alebo čistý kalkul a obyčajná zákernosť? A čo jej manžel, opitý hrôzou? V momente, keď ho jeho neter žiada o Jochanaanovu hlavu, stráca koronu i svoju majestátnu róbu. Mení sa v obyčajného poverčivého človeka, obávajúceho sa Boha a reakcie ľudu. A za svoj strach, za svoju neopätovanú milostnú túžbu viní Salome a jej lásku, akú on v tak nadľudskej forme nikdy neokúsi.

Rafinovaným momentom Radokovej koncepcie je práve dualita stretnutia proroka s princeznou a ich opätovano-neopätované pohľady. V librete, rovnako ako i v dramatickej predlohe, Jochanaan Salome nevenuje ani jeden pohľad jej smerom, ani malé gesto, avšak v prípade prevedenia inscenácie sa mi z ich stretnutia podsúva úplne iný rozmer. Chcene či nechcene, Jochanaan niekoľkokrát zavadí pohľadom o princeznú, priam sa pred jej zrakom skrýva. Odháňa ju od seba z číreho strachu pokušenia jeho vlastného tela? Medzi Lindou Ballovou a Birgerom Raddem vzniká veľmi špecifické energetické pole, ktoré ma presvedčilo, že počas obávaného Tanca siedmych závojov mala namiesto Herodesa (Jaroslav Březina) pred očami Salome proroka. Pre dielo historicky opomínaný a tabuizovaný expresívny tanec mal svojho predchodcu, keď sme sa spolu s hlavnou protagonistkou stali divákmi kolektívneho tanca za oknami kráľovského domu, tlmočiaceho svojou urgentnosťou príbeh obsesie formou explicitnej dominantnosti vždy jedného tanečníka v páre. V ich pohybovom súboji sa však nik nestával víťazom, ale obe strany končili zdemolované expresiou vyvolanou svojím súzvukom. Po predom prehratom tanci sa záclony rodinného sídla zaťahujú a Salome zostáva osamotená s vlastným odrazom v priestoroch, kde len pred pár momentami prebiehal tanec. Akoby videla predobraz vlastného osudu v telách iných, čo podprahovo vytvorilo inšpiráciu v jej vlastný metaforický tanec, kde každým jedným gestom či drobným pohybom jasne naznačovala jej túžbu po odrezanej prorokovej hlave v rytme pohybov Tanga Argentina, za zvukov neurotickej hudby Richarda Straussa.

Nie len postava Salome prekračuje všetky dobové či morálne konvencie, ale rovnako i sopranistka Linda Ballová i cez svoj útly, no pre koncepciu nezameniteľný zjav, si absolútne podmaňuje obrovský javiskový priestor. Nebolo možné spustiť z nej oči v momentoch, kedy s hyperrealistickou odrezanou hlavou proroka v rukách pôsobila ako nevinné dieťa pri hre s mŕtvym zvieratkom, vo vlastnej dezilúzií nerozumejúce, prečo sú všetci dospelí v blízkosti tak veľmi šokovaní jej láskyplnou zábavkou. Láska je vlastne strašne nechutná, kanibalistická a desivá emócia, obsesia tak silná, že nás núti konať najväčšie zverstvá spomedzi všetkých cicavcov tejto planéty a brnenská Salome túto prazvláštnu odvekosť tlmočí. Tak, ako spieva hlavná predstaviteľka pár momentov pred vlastnou popravou: „Tajomstvo lásky je väčšie, ako tajomstvo smrti.“​ Mystérium lásky, pre ktorú s poddajnosťou stratíme vlastnú hlavu.


Národné divadlo Brno – Richard Strauss: Salome. Hudobné naštudovanie Marko Ivanović, dirigent Ondrej Olos, réžia David Radok, scéna Dragan Stojčevski, kostýmy Zuzana Ježková, svetelný design Přemysl Janda, choreograf Andrea Miltnerová, asistent réžie Otakar Blaha. Hrajú Jaroslav Březina, Eva Urbanová, Linda Ballová, Birger Radde, Vít Nosek, Jana Hrochová, Zbigniew Malak, Pavel Valenta, Petr Levíček, Michael Robotka, Kornél Mikecz, Josef Škarka, Zoltán Korda, David Nykl, Jitka Zerhauová. Premiéra 17. 6. 2023. Písané z reprízy 25. 11. 2023.

Text vznikl v rámci bakalářského kurzu Kritický seminář na Katedře divadelních studií FF MU.


Více článků

Přehled všech článků

Používáte starou verzi internetového prohlížeče. Doporučujeme aktualizovat Váš prohlížeč na nejnovější verzi.

Další info