Ptačí sněm: Mystická cesta bez katarzie

V brnianskom Komárove vyrástlo počas posledného festivalového týždňa veľké šapitó, kde mali diváci možnosť vidieť inscenáciu Ptačí sněm. Už samotný vstup do priestoru naznačuje snahu o vytvorenie špecifického zážitku. Každý návštevník si pred vstupom nasadí vtáčiu masku a pri vchode ho víta performerstvo v kostýmoch pripomínajúcich perzských sluhov či otrokov. Masky neskôr získajú význam pri interakcii s tanečníctvom, pozerajúcim sa na publikum ako na ďalšie neznáme vtáky blúdiace rovnakým svetom.

Sedem údolí bez premeny

Inscenácia vychádza z Attarovej básne o skupine vtákov vydávajúcich sa hľadať svojho kráľa Simorgha. V perzskom origináli meno Simorgh znamená „tridsať vtákov“ a pointa príbehu spočíva v tom, že iba tridsať preživších pútnikov na konci cesty pochopí, že hľadaný kráľ nie je oddelená bytosť, ale oni sami. Divadelná adaptácia však túto filozofickú rovinu výrazne zjednodušuje a redukuje ju na motivačné posolstvo o tom, že „pravého kráľa nosíme v sebe“.

Najväčším problémom inscenácie je práca s textom. Väčšina replík zaznieva z nahrávky, no hlas je bez výraznejšej emócie či rytmu. Vety sa často opakujú, znejú kostrbato a v momentoch, keď rozprávač hovorí, sa na javisku len málokedy odohráva niečo, čo by dokázalo udržať pozornosť publika. Namiesto budovania atmosféry tak vzniká pocit prázdnoty a stagnácie. Nejednoznačne funguje aj samotná cesta cez sedem údolí. V Attarovej predlohe predstavujú jednotlivé etapy, rozsiahle duchovné stavy plné vnútorných premien a filozofických obrazov. Inscenácia nimi však prechádza veľmi rýchlo a redukuje ich na krátke vizuálne zastavenia. Mená údolí zaznievajú monotónne a bez väčšieho dôrazu, takže len ťažko zanechajú v diváctve hlbší dojem. Vytráca sa pocit postupnej transformácie aj náročnosti celej púte.

Dominantným choreografickým prvkom sa stáva neustále mávanie krídlami pripomínajúcimi vejáre. Spočiatku tento motív funguje efektne a v rozpálenom stane dokonca vytvára príjemný prievan, no postupne sa opakuje natoľko, až stráca dynamiku. Keď sa vtáky objavia prvýkrát, každá postava krátko predstaví svoj charakter pohybom alebo tanečným gestom, čím naznačujú potenciál výraznejšej individualizácie. Výnimkou je vrana fungujúca ako posol nešťastia alebo smrti. Neskôr sa však choreografia vracia prevažne k repetitívnemu mávaniu krídiel.

Medzi silným obrazom a lacnou projekciou 

Interakcia s publikom patrí k najväčším prednostiam inscenácie. Moment, keď vtáky pobehujú po tribúnach a skúmajú divákov v maskách ako ďalšie neznáme bytosti, patrí medzi najživšie a najzmysluplnejšie pasáže večera. Práve vtedy začína fungovať aj úvodný koncept s maskami. Napriek tomu je vizualita predstavenia veľmi nevyrovnaná, niektoré obrazy sú pôsobivé, iné až prekvapivo lacné. Problematické sú najmä projekcie, v ktorých sa tanečníctvo objavuje digitálne vložené do animovaného prostredia, čo vo výsledku nepôsobí ako premyslená scénografická práca. Projekcie sú navyše často abstraktné a významovo nejasné. Opakovane sledujeme tie isté blikajúce svetlá a symbolické pustiny sprevádzané slovami o smrti, ničote a zatratení.

Veľmi silným momentom je naopak výjav s hlavou a rukami obra, oznamujúci vtákom nutnosť prejsť siedmimi údoliami. Monumentálna bábka patrí k vizuálnym vrcholom večera. Zároveň však inscenácia balansuje na hrane detského a existenciálneho divadla. Hoci je predstavenie odporúčané divákom od ôsmich rokov, opakovane pracuje s motívmi smrti, zbytočnosti života, zatratenia či absolútnej bezvýznamnosti človeka. Výroky typu „váš život neznamená pre vesmír vôbec nič“ vytvárajú mimoriadne temnú atmosféru, ktorá paradoxne nikdy nevyústi do adekvátnej reflexie.

Napriek tomu sa v inscenácii objaví aj niekoľko naozaj krásnych momentov. Tanečné duo Slávika a Holubičky patrí medzi choreograficky najzaujímavejšie časti. Jemnosť a fyzická blízkosť pohybu vytvárajú emocionálne čitateľnú situáciu, hoci ju opäť oslabuje nelogický komentár z reproduktora o princeznej, ktorá sa usmiala na žobráka z ľútosti, a nie lásky, čo kontextuálne nedáva zmysel vzhľadom na romantickú scénu odohrávajúcu sa pred divákmi.

Záver predstavenia sa nesie v znamení spomalenia, temnoty a postupného zániku pohybu. Vrana ešte naposledy prechádza pomedzi divákov a mizne v priestore šapitó. Posledné obrazy hovoria o splynutí tela, duše a svetla, no namiesto katarzie prichádza skôr únava a pocit nekončiacej prázdnoty.

Nakoniec sa mi nedá nespomenúť extrémne horúčavy, ktoré negatívne ovplyvnili posledné uvedenia. V stane sa nahromadilo približne tristo ľudí a priestor bol málo vetraný, čo malo za následok, že viacerí diváci už krátko po začiatku odchádzali preč. Najproblematickejšie pôsobila prítomnosť živého vtáka v klietke. Ten sa objavil na začiatku predstavenia a v dusivom teple pripomínal skôr zbytočný efekt než významový symbol.

Estetický zážitok bez hlbšieho zásahu

Ptačí sněm od Divadla bratří Formanů je inscenácia postavená predovšetkým na atmosfére, obrazoch a rituálnom zážitku. Vizuálne silné momenty, interakcia s publikom či monumentálne bábkové výjavy ukazujú veľkú remeselnú zručnosť tvorcov. Zároveň však predstavenie často stráca tempo, opakuje tie isté choreografické princípy a nedokáže preniesť filozofickú hĺbku Attarovej predlohy. Namiesto duchovnej cesty za poznaním tak vzniká zdĺhavý, miestami až únavný sled ezoterických obrazov, ktoré síce hovoria o smrti ega, ničote a hľadaní pravdy, no len málokedy skutočne zasiahnu diváka. Ptačí sněm preto zostáva skôr estetickým zážitkom než hlbokou mystickou výpoveďou.

Divadlo Bratří Formanů - Ivan Arsenjev, Petr Forman, Jean Claude Carriére: Ptačí sněm. Réžia Petr Forman, výprava Josef Lepša, Petr Forman a Lenka Polášková, hudba Simon Thierrée, hrajú Jakub Gottwald, Marek Zelinka, Débora Posada Sánchez, Milan Herich, Daniel Raček, Petr Forman, Veronika Švábová, Treza Krejčová, Dora Sulženko Hoštová, Jakub Kohout, Miroslav Kochánek, Zuzana Sýkorová, Petr Goro Horký, Ivan Arsenjev, Petr Vinecký, Martin Štourač, Philippe Leforestier, Štěpán Pařízek, David Pražák. Premiéra 25. září 2024. Písané z reprízy 19. a 24. května 2026.