DFKH 2025: Moja úzkosť, tvoja úzkosť, naša úzkosť?

Neurčitá figúra v čiernej mikine s kapucňou sedí na scéne otočená chrbtom k publiku. Vôkol nej vynikajú len bledé zhluky neidentifikovateľnej substancie ponášajúcej sa na kusy hutného slizu, oranžové svetlo sálajúca aróma lampa a krikľavo ružový vibrátor, ktorého jemné drnčanie rezonuje priestorom. V pravidelných intervaloch ho prerušuje kvapkanie zvláštnej tekutiny presakujúcej z vreca zaveseného nad scénou. Echo kropají akoby zosilňovalo s každým ďalším dopadom, navodzujúc hrozbu blížiaceho sa zrútenia. Po nejakom čase do tohto planého a nehostinného priestoru vstupujú dve bytosti a začínajú rozohrávať sériu fragmentárnych situácií, akýchsi fyzických metafor úzkostných stavov. Postupne prinášajú aj mnohé ďalšie objekty, ktoré akoby už samotné  koncentrovali esenciu strachu či neistoty. Kým útle, no dlhé valce svojou labilnosťou predznamenávajú včasné zrútenie, laná a reťaze sa krútia sťa pohlcujúce myšlienky, neveľké uzly z drevených koreňov evokujú kŕčovité záchvevy tela zvíjajúceho sa v objatí strachu.

Fyzickosť prežívania úzkosti umocňuje aj zvuková zložka pozostávajúca z vrstiev šumov, vibrácií, fúkania ventilátorov, zosilneného dýchania a iných jemných zvukových interferencií, pričom sa v priebehu času menia a stupňujú, navodzujúc prežitok zvýšenej citlivosti, aký je na scéne sprostredkovaný aj prostredníctvom rozhádzaných umelých uší – akoby sa sluch stával všadeprítomným receptorom napätia. Samotné disharmonické scénické i auditívne usporiadanie tak cielene vyvoláva pocit, že niečo nie je v poriadku a každú chvíľu by mohlo niečo spadnúť, roztrhnúť sa, zrútiť, navodzujúc dojem nestálosti vnútorného sveta človeka sužovaného touto paralyzujúcou diagnózou. Vytvára sa tak impresia prieniku priamo do mysle autorky, no zároveň do akéhosi terária s energeticky nabitými abstraktnými obrazmi, na ktoré si diváctvo môže premietať vlastné podobné prežitky. Veď predsa všetci zotrvávame v „simulácii,“ kde každý pred každým niečo predstiera a vo svojej podstate je performerom vo vlastnej realite. Realite, v ktorej je slabosť často neprípustná. Niečo tak bytostne intímne a amorfné ako práve úzkosť sa na chvíľu stáva kolektívnym i hmatateľným.

Odľahčujúce pôsobenie potom nadobúda scéna, v ktorej performerstvo, hľadiac skúmavým pohľadom do publika, vysvetľuje Jakubczak sediacej chrbtom k hľadisku, čo sa podľa nich deje „za ňou“, pričom nahlas artikulujú najhlbšie obavy  tie však postupne eskalujú do absurdít, čím sa zvýrazňuje iracionálna povaha mnohých úzkostných predstáv. A tak počujeme, že sedem divákov vraj nemá žiadne očakávania, držia transparent s nápisom no talent, hromadne dostávajú „umelecké mŕtvice“, vypichujú si oči a sľubujú, že budú všetkých varovať. Katastrofické scenáre sa stupňujú až do príbehov o tom, ako bol aj rozprávkový Krteček z počinu režisérky smutný, či ako členovia tvorivého tímu dávajú svoje novorodeniatko na adopciu, aby im nepripomínalo tento projekt. Myšlienková špirála pôsobí ako nadsádzka, akoby bagatelizovala tieto pocity a zároveň naznačovala, ako jednoducho možno zľahčovať to, čo človek v skutočnosti neprežil. Hoci mentálne pochody sú plné iracionality, samotné emócie, ktoré produkujú, zostávajú reálne, fyzicky prežívané, dusivé, rovnako skutočné a intenzívne ako hmotné objekty na javisku.

Niektoré obrazy i celková idea sú veľmi sľubné, avšak performancia nedokázala zamýšľaný prežitok plnohodnotne transponovať, keďže niektoré formácie či úkony pôsobili trochu náhodne. Objektov rôznych druhov bolo miestami prítomné možno až nadbytočne veľké množstvo bez toho, aby boli dostatočne využité. Azda by bolo väčšmi rafinované pracovať, namiesto všadeprítomného a niekedy samoúčelného prehltenia, i s riedkosťou, malosťou či tichom, odhaľujúc iný odtieň skúmaného javu či exaktnejšie vystihujúc jeho povahu. Takto, žiaľ, výjavy tratili ako na vytváraní významu, tak na sugestívnosti vnemov. Podobne nedotiahnutá do dôsledkov bola i rovina práce s textom, ktorý bol verbalizovaný nielen performerom performerkou na javisku, ale občasne aj samotnou režisérkou Alexandrou Jakubczak. Vo výsledku táto voľba pôsobila nadmieru scudzujúco a vytrhávala z konštruovaného vnútorného sveta, čo by samo o sebe nemuselo byť na škodu, ak by práve táto línia posúvala vnímanie úzkosti do širších súvislostí či poskytovala iný uhol pohľadu. Ani z tejto perspektívy však element nebol dostatočne rozpracovaný, a tak pôsobili vsuvky nadbytočne a najmä v nesúlade s tichou, neverbálnou a náročne verbalizovatelnou plíživou povahou úzkosti.

Zároveň, ak by absentoval konkrétny hlas a obsahy by boli sprostredkované v tichu, napríklad iba formou titulkov, mohla by sa celá výpoveď oprostiť od povahy individuálnej skúsenosti, univerzalizovať sa a nastoliť tak priestor na obsiahnutie fenoménu úzkostnej poruchy v širších systémových kontextoch. Tie zostali iba veľmi vágne načrtnuté, čo považujem za jeden z hlavných problémov diela. Vo finále opäť platí, že menej je viac, a ak by snáď nebolo toľko priestoru venovaného niektorým samoúčelným vonkajškovým efektom, mohla celá performancia pôsobiť koherentnejšie, dynamickejšie a  výpovedne komplexnejšie.

Ako metaforickú projekciu neviditeľných zákutí problému by snáď bolo možné uchopiť pasáž, v ktorej performerstvo, podobne ako sa to odporúča pri panických atakoch či stresových stavoch, dýcha do vreciek, nie však papierových, ale plastových. Následne sa na scéne objavuje veľký igelit z rovnakého materiálu, ktorý ich pohlcuje, deformuje, pomyselne sa stáva dusivým systémovým nastavením, nie vždy priamo badateľným, ale neustále prítomným v úzadí, poskytujúcim tú najúrodnejšiu pôdu pre tiché klíčenie úzkosti aj mnohých iných psychických ťažkostí.

Tento obraz možno interpretovať na viacerých úrovniach, pričom prvou z nich sa stáva samotné divadelné prostredie, kde panuje množstvo očakávaní o tom, aký odolný má umelec či umelkyňa byť. Tvrdosť, neoblomnosť či výdrž sa skloňujú neustále a v súvislosti so zlými finančnými podmienkami sa neistota stáva všeobjímajúcou veličinou, často ústiac do chorobnej súťaživosti či neustupujúceho stavu napätia. Divadlo je tak len mikroúrovňou či akýmsi modelovým príkladom, keďže sa podobný strach a tlak  prenášajú aj do ďalších oblastí života. Namiesto zmierenia sa s tým, že niektoré prostredia „jednoducho nie sú priateľské“, sa tu otvára potreba podporných priestorov, nie v zmysle sterilných safe spaces s absenciou akejkoľvek myšlienkovej provokácie, no inkluzívnych a načúvajúcich, ktoré nevytvárajú nápor na jediný unifikovaný spôsob bytia tvorivej osobnosti.

V tejto súvislosti však považujem za dôležité determinovať ešte širší kontext a rovnako i prístup k psychickým problémom v jeho rámci. V súčasnosti čelíme epidémii osamelosti, žijúc v dobe individualizmu a systéme tlačiacom na konzum a nekonečnú produktivitu, ktorý človeku odníma možnosť skutočného naplnenia. Naozajstný oddych absentuje a ak aj je prítomný, často končí paralyzovaným ležaním vedľa nedočítanej knihy. Societa kladie dôraz na vizuál a obrazy viac ako kedykoľvek predtým, navyše profituje z nespokojnosti a strachu, či už zo seba, alebo zo života. Vyvíja tlak na to, aký má človek byť, koľko má toho byť schopný zvládnuť a ako sa prejavovať v rôznych oblastiach každodennosti. Predsa len nespokojnosť, neistota i strach sú v podstate nevyhnutnou podmienkou fungovania kapitalizmu, a duševné zdravie je tak často redukované na úroveň individuálnej vady či len chemickej nerovnováhy v mozgu.

A ako sa s tým systém vyrovnáva? Podobné problémy taktiež, rýchlo a efektívne, kapitalizuje. Hlavne o tom priveľmi nehovoriť, nastaví sa liečba, odporučí sa terapia, čo sú samozrejme cenné a mnohokrát nápomocné prostriedky, no nerieši to rozsiahlejší problém, teda charakter prostredia, z ktorého psychické problémy klíčia. Vo výsledku sa tak psychické zdravie stáva iba luxusom pre vyvolených, ktorí si ho môžu dovoliť. A potom tu ešte máme celý naruby prevrátený fenomén self-care či investovania času a energie primárne do svojho vlastného well-beingu. Ani na nich nie je do určitej zdravej miery nevyhnutne nič zlé, avšak kúpou predraženej pleťovej masky alebo hodinou pilates sa úzkosť ani iné psychické problémy skutočne nevyriešia, ba naopak, prispieva to len k ďalšiemu točeniu sa v cykle konzumu a podnecovaniu chorobného individualizmu, vo finále často ústiaceho iba do ďalšej izolácie a posilňovania strachu či úzkosti.

Hoci je psychický stav veľmi intímna záležitosť, nevyhnutne sa stáva aj politickou, a tak práve prijatie tohto stavu ako výsledku okolností a tlakov, ktorým sme vystavení, či si to uvedomujeme, alebo nie, môže byť prvým krokom k zmene, nahradeniu self-care alternatívou collective-care, skutočným bytím spolu a vzájomnou starostlivosťou. Ako zaznieva v performancii: „Najprv musí niečo hniť, aby mohlo vyklíčiť niečo krásne. Nový, odlišný život.“ Jakubczak vykonala symbolické gesto a prizvala na javisko performerstvo a do hľadiska publikum, aby v tom už nikdy nemusela byť sama, no jej gesto možno vnímať aj ako výzvu k prijatiu vlastnej situácie a zároveň väčšej spolupatričnosti a kolektivite v širšom, spoločenskom meradle. Keď týmto svetom blúdime, môžeme nadobudnúť dojem, ako to pomenúva režisérka, že ostatní ním prechádzajú s ľahkosťou. No je to skutočne tak? Nevisí nad každým z nás ťarcha vlastnej „simulácie,“ čakajúcej len na moment zrútenia? Hoci je u niekoho badateľnejšia a u iného vzdialenejšia, stále je prítomná. Podarí sa nám túto zvrátenú hru niekedy úplne vypnúť? A kedy už konečne prebehneme cez ten únikový východ, ktorý počas celej performancie tak provokatívne svieti v pozadí?

Alexandra Jakubczak – WORST CASE SCENARIO. Nápad a režie Alexandra Jakubczak, hrajú a tvoria Justyna Wasilewska, Rob Wasiewicz, priestor a objekty Aleksandra Jakubczak, Karolina Pawelczyk, svetelný dizajn  Wojciech Sobolewski, konzultantka scénického dizajnu Maria Komarova, produkce Kaja Kawecka, Krystian Piotr a Mikolaj Fajfer. Premiéra 13. júna 2025 Písané z reprízy na Divadelnom festivale Kutná Hora 18. září 2025.