DFKH 2025: Bolo nám vôbec niekedy spolu dobre?

Mladý, umelecky orientovaný študent sa pokúša roztaviť chladný vzťah s jeho dedkom. Milé spomienky na detstvo so starým otcom však vlastní v žalostne malom množstve. Je možné medzi nimi blízkosť vytvoriť v dobe, keď je už vnúča dospelé? Predošlé generácie boli väčšinou formované tzv. „starou, tradičnou školou“ – ako sa niekedy ospravedlňuje chovanie seniorstva. Čo ak sa so správaním člena rodiny v pokročilom veku jednoducho nedokážeme vyrovnať? Musí byť rodina bezpodmienečne vždy na prvom mieste? Ako spracovať generačný konflikt, ktorý je vo svojej podstate prirodzený?

11. 11. 2025 Barbora Schönová

Foto Patrik Borecký

V tomto texte sa najprv venujem téme performance, po čom zreflektujem použité javiskové prostriedky a niektoré motívy divadelného diela. Na záver sa zameriam na spoločenské fenomény, ktoré ma na performance najväčšmi „provokujú“. Z autorskej povahy diela vyplýva, že výkladom postavy interpetujem aj skutočného človeka v danej situácii. Z tohto dôvodu chcem upozorniť na citlivosť intimity performance a potenciálne eticky problematickú mini-analýzu cudzích pocitov. Taktiež je vhodné brať do úvahy aj to, že publikum, vrátane mňa, môže sledovať len malé úryvky skúmanej domácnosti.

Režisér a zároveň performer Karol Filo divadelným dielom Dobre už bolo otvára témy rodinných sporov. Dôvodmi, prečo si s dedkom nerozumejú, sú zrejme nezhody v predstavách, ako sa má človek (resp. muž) správať a rozpory v politických názoroch. Chladná výchova a celoživotná emočná nedostupnosť z dedkovej strany bola ešte doplnená sporom o politike, napríklad pri nezhode v názoroch na ruskú okupáciu Ukrajiny. Ešte viac vzťah ovplyvnili udalosti v roku 2024. Na Slovensku sa konali prezidentské voľby, pričom hlavnými dvoma súpermi sa nakoniec stali Ivan Korčok, nezávislý kandidát s podporou strán Progresívne Slovensko, Sloboda a Solidarita, Kresťanskodemokratické hnutie a. i. – a druhým kandidátom bol Peter Pellegrini zo strany HLAS – sociálna demokracia (HLAS – SD) s podporou strany SMER – sociálna demokracia (SMER – SD). Prezidentské voľby nasledovali pol roka po parlamentných, v ktorých dosiahol najviac percent SMER – SD a vytvoril koalíciu so stranami HLAS – SD a so stranou Slovenská národná strana. Víťazstvo Petra Pellegriniho preto znamenalo úspech koalície z hľadiska právomocí, ktoré z prezidenta ako jedného z reprezentantov výkonnej moci tvoria protiváhu voči zákonodarnej, a teda Národnej rade Slovenskej republiky. Jednoznačne to prehĺbilo polarizáciu občianstva krajiny, charakteristicky demokraticky ostala väčšina spoločnosti nespokojná. Filov dedko volil proruskú kandidatúru a vnuk „Karči“ naopak proeurópsku. Ide o niekoľkonásobné politické nezhody vo vzťahu dedka a vnuka – okupácia Ukrajiny, parlamentné a prezidentské voľby na Slovensku. Časový horizont udalostí v performance je približne sedem mesiacov, od septembra 2023 do marca 2024, kedy Filo natáčal časozberný dokument rozhovorov so svojimi prarodičmi. Zhromaždené konverzácie sú prezentované niekoľkými spôsobmi.

Vizuálna stránka divadelného diela je tvorená bielym plátnom na zadnej stene sály, na ktorom sú premietané videá dokumentujúce spoločný čas dedka a vnuka, fotografie, dve abstraktnejšie animácie a prezentované sú aj textovo zachytené prehovory – repliky z konverzácií, ktoré sa medzi členmi rodiny udiali mimo nahrávania. Občasne je prezentovaná iba audio dokumentácia. Po celý čas Karol Filo čupí na zemi pri veľkej kope obilia a kusoch hliny. Vždy si odtrhne malú časť z hliny, do ktorej zapichne jedno steblo obilia a tak tvorí pole. Fyzicky sa od publika vzďaľuje a približuje sa k plátnu v zadnej časti scény. Ani raz v performance neprehovorí, jediným jeho úkonom je vytváranie pola. Po prvej scéne prídu za spevu na javisko aj seniorky zo zboru s názvom Pěvecký sbor Květy Žákové. Väčšinu času sedia na stoličkách po stranách javiska a štrikujú, pozerajúc sa na dianie na plátne. Celkovo spievajú v diele trikrát – na začiatku, v strede a na úplný záver.

Performance začína projekciou, ktorá navodzuje humornú atmosféru – vnuk učí dedka, ako používať modernejší fotoaparát, s akým starší človek nevyrastal. Pomerne rýchlo príde k obratu vyobrazenia agresívnejšej strany starého otca, keď obraňuje Putina. Ďalej babku stále z niečoho obviňuje, že mu ukradla peniaze, alebo že náročky zavadzia pred kamerou. Filo spomína na hádky starých rodičov a ako dedko babkine prejavy nazýval „štekaním“. Po jednej potýčke si vnuk všimol zranenia, pre ktoré mala nepravdepodobné vysvetlenia. V každom momente, kedy na videu vidíme aj babičku, sa jej veľmi ťažko kráča, no neprestajne prináša veci na stôl, čosi opravuje, skrátka nonstop niečo robí, čo je v silnom kontraste s dedkovým (asi pohodlnejším) sedením. Ďalším z nepríjemných prejavov starého otca bolo, keď po zabíjačke dával malým vnúčatám do rúk zajačie srdce. „Zo srandy.“ Filo pátra po tom, aký bol jeho dedo v minulosti a Filov otec mu vraví, že ho ako syna vždy prezýval „gumovým mozgom“. Vyjavuje sa téma domácich prác škodlivo prisudzovaných ženám v rozpore s toxickou maskulinitou[1] v podobe drsnosti, chladnosti a násilnosti.

Na plátne premietané komentáre odhaľujú, ako sa performer zamýšľa, či mu bude ľúto, ak dedo zomrie. Z predstavených videí je medzi nimi vidieť veľký dištanc. Dokonca, akoby sa ani nikdy nepoznali. Miestami je až zarážajúce, že si títo ľudia vôbec tykajú. Predsa len sa Filo stále snaží vzťah nanovo vytvoriť, nie obnoviť – keďže nie je čo resuscitovať. V jeho pocitoch nastáva obrat, kedy starého otca vníma ako „vlastne celkom zlatučkého deduška“, ktorému už, bohužiaľ, nič nerobí radosť. Vnuk by mu rád pomohol a napadá mu, že by mohol spraviť výstavu dedkových fotiek v Prahe a v Bratislave. Namiesto tejto debaty[2] prichádza finálna scéna.

 

Dôchodci volia len proruského.

Babka a ty si koho volila?

Proeurópskeho.

 

 

Ja som ti len chcel povedať, že ak…

ak pôjdeš voliť Pellegriniho,

tak s tebou už asi nebudem…

nebudem…

v živote hovoriť.

Foto Patrik Borecký

Je to to posledné, čo Karol Filo v diele povie a následne si ako „porazený“ ľahá na zem, zbor vstáva, spieva svoju tretiu pieseň a postupne odchádza. Performer tak ostáva na javisku sám. Prítomnosť ženského seniorského spevu evokuje počiatok diela, kedy Filo spomína minimum príjemných reminiscencií s dedkom, vymenúvajúc aj spoločné spievanie ľudoviek, ktoré sa starý otec učil pri navštevovaní zboru. Zároveň ženská prítomnosť na scéne môže zvýrazniť babku ako súčasť – mostík v mužskom vzťahu vnuka a dedka. Ženský element je vyjadrený aj seniorkiným štrikovaním – i keď babička vo videodokumentáciách na plátne sedela, tiež niečo neprestajne konala, išlo podobne o domáce práce, nebezpečne často označované ako „ženské“. Seniorky sa viac-menej pasívne na performance prizerajú a nekonajú – ponúka sa interpretácia paralely s babkiným nekonfliktným správaním sa k dedkovi, ktoré môže publikum na videách sledovať.

Záver divadelného diela, teda ticho, nasledujúce po Filovom verbalizovaní rozhodnutia sa už viac s členom rodiny nekontaktovať, je emočne intenzívny. Nie ani tak preto, že by bolo Filovo konanie nepochopiteľne radikálne, ale skôr z dôvodu skľučujúceho prijatia prehry. Jednak porážky v politickej rovine, a jednak, pravdepodobne ešte mocnejšie, z nemožnosti vytvoriť s dedkom akýkoľvek vzťah. Po náramnej snahe prichádza pocit bezmocnosti a akceptácie absencie spojenia so starým otcom.

Motív poľnohospodárstva je prítomný v performerovom vytváraní obilného poľa. Keď sa na začiatku diela vnuk dedka pýtal, ako by mal znázorniť ich vzťah, odpoveďou bolo: „Veselohrou… maštaľou a dojičkami.“, čo sú typické prvky znázorňujúce dedinské prostredie, v ktorom aj samotní starí rodičia žijú. Súčasne možno vidiek interpretovať ako miesto, kde sú liberálne myšlienky zriedkavé a konzervatívnejší postoj ku spoločenským problémom, naopak, častejší. V jednej zo spomínaných abstraktnejších video-animácií sú akési kozmonautské postavičky na planéte s obilným poľom. Pri tejto pasáži publikum počúva dedkov prehovor o tom, ako ho trápi stavanie/budovanie na plodných poliach. Performerovo vytváranie poľa je prínosným divadelne živým elementom fyzického konania v kontraste s „mŕtvym“ plátnom, a možno i snaha metaforicky stelesniť dedkov hlas a túžbu po dedinskej veselohre.

Medzi spoločenské okruhy, ktorých sa dielo dotýka, patrí otázka mužských vzorov a politické nezhody s konzekventným odstrihnutím sa od členov rodiny, prípadne od celého príbuzenstva. Politika sa tematizuje v prehovoroch osôb vo videách so slovami: „Nemá zmysel sa s ním hádať.“ Dedko vníma poklady československého socializmu[3] a tvrdí, že: „Dobre už bolo.“ Filo popisuje, ako sa niekedy tvrdí, že „starých ľudí netreba už presviedčať“, pretože tu už aj tak dlho nebudú, no súčasne ich vníma ako kyborgov, ktorí nemôžu zomrieť, pretože sa medicína posúva stále vpred a starší ľudia už majú rôzne pomôcky na predĺženie svojho života. Zaznieva veta: „Lepšie už nebude“. Vyvstáva tak náročná otázka, ako ostať milujúcim k seniorom a seniorkám a zároveň sa snažiť o zlepšenie svojich životných podmienok, ku ktorým mladým ľuďom starší niekedy nepomáhajú, ba dokonca situáciu z perspektívy mládeže ešte zhoršujú.

Rozdeľovať mužské a ženské vzory pre mládež takýmto binárnym spôsobom je zvyčajne kontraproduktívne, pretože vzorom pre chlapcov môže byť aj žena a naopak. Na druhú stranu, internetová mizogýnia, tzv. „manosphere“[4], s influencermi typu Andrew Tate, Jordan Peterson[5], Filip Sulík[6] a. i., je vo verejnom, ľahko dostupnom priestore a má tak priamu spojnicu s mladým divákom. Preto je potrebné kriticky nazerať na to, k akým mužským vzorom môžu chlapci vzhliadať. Medzi vplyvné „role models“ sa zvyčajne[7] radia ženy ako Michelle Obama, Sylvia Plath, Greta Thunberg, Princezná Diana atď., na Slovensku možno Zuzana Čaputová. Jednoznačne sa nájdu menej kladné príklady u žien a naopak, aj medzi mužmi nájdeme pozitívnu ikonu, no kritický pohľad na modely mladých ľudí môže byť stále prínosný. V článku o ženských vzoroch v The New York Times popisuje reportérka Claire Cain Miller slová spýtaného sa študenta Christana Armstronga: „V podstate ide o útok na mužnosť bez akýchkoľvek pozitívnych alternatív, ku ktorým by sa dalo obrátiť.“[8] Vzormi pre mládež jednoznačne nie sú len osobnosti z internetového priestoru, ale i členovia a členky ich rodiny. Ku komu vzhliada vnúča v performance Dobre už bolo? Dieťa môže u starých rodičov vnímať „starú školu“ pracovitej starkej a despotického tyrana – dedka. Ponúka sa otázka, ako v týchto prípadoch konať, a akým spôsobom dokážeme mladých chlapcov (a dievčatá a všetkých ďalších) smerovať k nemizogynistickému, teda feministickému správaniu sa k ostatným, v duchu rovnosti nezávislej od pohlavia, či už v rodine alebo mimo nej.

Filo sa nakoniec rozhodne dedka zo svojho života odstrihnúť. Vzdialiť sa od rodiny je zväčša emočne náročný akt, ktorý si vyžaduje veľa úsilia a osobného presvedčenia. Dôvodom môžu byť politické spory, čo je samo o sebe postačujúce. V prípade zobrazenom v performance ide o, z istej perspektívy, jednoduchší krok, keďže nejde „len“ o nezhody v spoločenských otázkach, ale i o predošlú absenciu vzťahu a nemožnosť nové spojenie vytvoriť. Psychologička Lucia Záhorcová vraví, že: „Fyzické odstrihnutie od rodičov môže byť sebazáchovným mechanizmom.“[9] Ak myšlienku presmerujeme od rodičov na starkých, ocitneme sa priamo v téme skúmanej performance. Keď sa nejaví žiadna možnosť záchrany a mladému človeku konštantná snaha o zachovanie vzťahu škodí, niekedy sa, snáď pochopiteľne, rozhodne pre úplné zrušenie akejkoľvek väzby. Ďalej Záhorcová pokračuje: „...keď sme vo vzťahu s niekým, kto nám ubližuje, úcta sa prirodzene znižuje, a je to v zásade zdravý mechanizmus.“ Divadelné dielo Dobre už bolo tak nastoľuje ďalšiu otázku, na ktorú nejestvuje jednoduchá odpoveď: je inštitúcia rodiny nedotknuteľná alebo je možné sa od nej oprostiť? Ako je možné generačné konflikty vyriešiť, prinajmenšom aspoň zmierniť?

Performance Karola Fila s názvom Dobre už bolo môže svojou náročnejšou témou pôsobiť na percipienstvo intenzívne, keďže vyzdvihuje niekoľko komplexných spoločensko-politických otázok. Na tomto divadelnom diele je množstvo ďalších diskusiu podnecujúcich a boľavých tém – rodinné štruktúry, staré mamy, spôsoby komunikácie so staršími ľuďmi, riešenia politických nezhôd medzi blízkymi… Každý si môže v performance osviežiť ten svoj najsilnejší politický a rodinný bôľ.


Divadlo DISK – Karol Filo: Dobre už bolo. Autor a performer Karol Filo, asistentka režie Olesia Usata, Pěvecký sbor Květy Žákové – seniorky Života 90: Alena Podivínská, Libuše Juráčková, Věra Čepeláková, Jaroslava Pánková, Ludmila Herálecká, Vanda Jindrová, Erika Rulfová, Vladimíra Antonová, Hana Krčmářová, Jarmila Černá, Helena Brdičková, dramaturgia Domen Šuman, Viktor Prokop, produkcia Ctibor Goldefus, Adéla Hromasová, 3D animácia Jan Froněk, supervízia Sodja Lotker. Premiéra 16. novembra 2024. Písané z festivalovej reprízy 19. septembra 2025.

 

[1] British Broadcasting Corporation vo video podcaste World of Wellbeing zdieľa definíciu toxickej maskulinity slovami Dr T: „Toxická maskulinita… niektorí ľudia ju považujú za sociologický konštrukt, ale tento koncept zahŕňa prehnanú maskulinitu alebo zastarané či nezdravé interpretácie mužských vlastností a postojov. Napríklad potreba byť silný a cieľavedomý… To môže niekedy viesť k tomu, že si ľudia vytvoria úzky alebo „nevyvážený pohľad“ na to, čo znamená byť mužom, a to môže vyvinúť tlak na chlapcov a mužov, aby sa správali určitým spôsobom.“

Toxic masculinity: Toxic masculinity vs healthy masculinity examples. In: bbc.co.uk (online) [cit. 2025-11-06] Dostupné z: www.bbc.co.uk/bitesize/articles/znxgh4j#zhmbtcw.

[2] Po predstavení dňa 5. októbra v HaDivadle v rámci festivalu …příští vlna/next wave… nasledovala diskusia, v ktorej Karol Filo objasnil, že tento návrh dedkovi nakoniec nepodal. Keď mu volal so zámerom ponúknuť mu možnosť vytvorenia výstavy, odohral sa ich (v performance) posledný rozhovor – o prezidentských voľbách.

[3] Opäť doplním informáciu z diskusie po performance 5. októbra. Karol Filo vyzdvihol potenciál súhlasu s dedkovým antikapitalistickým myslením, no zároveň verbalizoval obrovskú nezhodu s pozitívnym ohlasom starého otca na socialistický režim Československa a ignorovaním gulagov.

[4] What is the manosphere and why should we care? In: unwomen.org (online) (2025-05-15) [cit. 2025-11-06]. Dostupné z: https://www.unwomen.org/en/articles/explainer/what-is-the-manosphere-and-why-should-we-care.

[5] HALL, Rachel. Beyond Andrew Tate: the imitators who help promote misogyny online. In: theguardian.com (online) (2025-03-19) [cit. 2025-11-06]. Dostupné z: https://www.theguardian.com/media/2025/mar/19/beyond-andrew-tate-the-imitators-who-help-promote-misogyny-online.

[6] BAHNÍKOVÁ, Barbora. Sulíkov syn opäť preráža dno internetu. Ženy by mali rodiť len do 22 rokov, potom sú už staré a je vhodné ich podvádzať. In: hnonline.sk (online) (2023-12-11) [cit. 2025-11-06]. Dostupné z: https://brainee.hnonline.sk/notsorry/news/kultura/socialne-siete/96119991-sulikov-syn-opaet-preraza-dno-internetu-zeny-by-mali-rodit-len-do-22-rokov-potom-su-uz-stare-a-je-vhodne-ich-podvadzat.

[7] Amber blog. Wonder Women: Female Role Models Every Girl Should Have. In: amberstudent.com (online)  (2024-02-16) [cit. 2025-11-06]. Dostupné z: https://amberstudent.com/blog/post/wonder-women-female-role-models-every-girl-should-have.

[8] CAIN MILLER, Claire. What Happens When Most of the Adults in Boys’ Lives Are Women. In: nytimes.com (online) (2025-07-05) [cit. 2025-11-06]. Dostupné z: https://www.nytimes.com/2025/07/05/upshot/boys-men-mentors.html.

[9] ŽUREKOVÁ, Michaela. Psychologička: Odpustiť rodičom, že nás zraňovali, je niekedy celoživotný proces. In: zena.sme.sk (online) (2022-05-11) [cit. 2025-11-06]. Dostupné z: https://zena.sme.sk/c/22907296/psychologicka-odpustit-rodicom-ze-nas-zranovali-je-niekedy-celozivotny-proces.html.


Více článků

Přehled všech článků

Používáte starou verzi internetového prohlížeče. Doporučujeme aktualizovat Váš prohlížeč na nejnovější verzi.

Další info