Keď sa telo stane elementom, hmotou, vláknom v sieti kolektívneho bytia

Performerstvo vstupuje do prázdneho priestoru v jednoduchom uniformnom oblečení čiernej farby, pričom sa hneď v prvých momentoch otáča k diváctvu chrbtom. Práve odopieranie pohľadu do tváre, konvenčne vnímanej ako akejsi nositeľky ľudskej identity, sa vinie celou performanciou, posúvajúc percepciu tiel bližšie mimoľudskému svetu - k zhlukom buniek, svalov a orgánov patriacich širšiemu celku. Postupne sa telá, ako struny či živé vlákna, formujú do rozmanitej korporálnej krajiny. Spočiatku sú orientované skôr vertikálne, s dominanciou rúk, neskôr klesajú k zemi – kmitajú, vlnia sa, presúvajú, oscilujú medzi oddelenosťou a prepojením, splývajúc v neraz nečakaných konšteláciách, kde ich hranice často prestávajú byť jasne diferencovateľné. Každý a každá z performerstva vnáša do celku vlastnú telesnú i pohybovú kvalitu, no zostávajú rovnocennými, vytvárajúc členitú sieť citlivých a premenlivých vzťahov. Jednotlivé telá akoby boli navzájom ťahané a závislé jedno od druhého, evokujúc akúsi bublajúcu, latentne rezistentnú, no stále poddajnú hmotou, kde sa individuality rozpúšťajú, zatiaľ čo celok zostáva apriórnym základom, z ktorého všetko vyrastá. Pohyb vznikajúci v jednom tele sa ozýva v ďalšom, v nekonečne rezonujúcej sieti.

Telo je zároveň skúmané vo vzťahu k prírodným cyklom a elementom – vode, drevu, ohňu, pôde či kovu, čo sa odráža v ambientnej, polyfónnej zvukovej krajine Damira Simunovica, v ktorej možno zachytiť sugestívne ozveny týchto prvkov v podobe žblnkania, šušťania či iných subtílnych zvukových odkazov. Napriek minimalizmu vytvárajú fyzicky podmanivý až transcendentný zážitok, doplnený jemnou prácou so svetlom. To mení svoju intenzitu aj farebnosť. Raz je mäkké a teplé, inokedy ostré a biele, akoby vstupovalo do spolupráce s pohybom. Pri väčšej žiarivosti sa dynamika zrýchľuje, pri tlmenejšom osvetlení sa telá upokojujú a rozplývajú. V tejto súhre možno vnímať asociácie s procesmi ako fotosyntéza či inými tichými, no neustále prebiehajúcimi premenami či vzájomnými vplyvmi.

Charakter mimoľudských substancií sa reflektuje i v povahe pohybov, raz spleť končatín vytvára zvláštne tekuté tvary pripomínajúce prúdenie vody, inokedy zase švihy rúk a nôh rozvíria priestor okolo hláv a vlasy sa zmietajú v dynamike evokujúcej vietor. Nejde však o snahu reprezentovať či odkazovať k niečomu konkrétnemu, ale o fyzické vpíjanie sa do mimoľudských entít, o hľadanie príbuzností či možností spojenia, o proces vteľovania sa, o akt pochopenia. Účinkujúci sa v elementoch rozpúšťajú, vzťahujú sa k nim a zároveň ich spoluutvárajú. Celé dianie tak pôsobí skôr ako nelineárne tvarovanie spoločnej telesnej matérie a objavovanie jej možností vo vzťahu k iným formám existencie, odovzdávajúc sa  jednej spoločnej entite. Tento princíp by sa azda mohol ešte prehĺbiť, keby diváctvo nebolo usporiadané frontálne, ale viac vtiahnuté do priestoru, čím by sa opäť narušila ďalšia hranica - tá medzi javiskom a hľadiskom.

Výraznou stratégiou performancie sa stáva i jej antiklimaktickosť, keďže pohyb funguje skôr v rovine plynulých premien a akéhosi neustáleho „prebublávania“, čím sa väčšmi približuje dlhodobému a zdanlivo jednotvárnemu charakteru mnohých prírodných procesov. Absencia gradácie tu vytvára špecifickú časovosť, nastoľujúcu odlišný spôsob diváckeho vnímania, ktorý si vyžaduje adaptáciu na určitú monotónnosť či zdanlivú statickosť. Zároveň je prítomná snaha priblížiť sa rytmom prírody, kde sa neustále niečo deje, hoci tieto procesy a prepojenia môžu pôsobiť nenápadne a na prvý pohľad takmer neviditeľne. V kontexte sveta, v ktorom sme zvyknutí na neustále stimuly, orientáciu na výkon, výsledok a intenzitu, pôsobí tento prístup nezvyčajne, spočiatku až neprirodzene. Práve tým sa však performancia opäť o niečo viac približuje prirodzenosti mimoľudského sveta.

Podobný princíp sa uplatňuje i v práci s nahotou, nakoľko sa performerstvo v priebehu diania nevyzlečie raz, ale opakovane. Záverečná kolektívna obnaženosť preto nepôsobí ako vrcholný moment, ku ktorému by celá performancia smerovala, namiesto toho sa stáva prirodzenou súčasťou celku otvoreného a nedovŕšeného procesu. Telo sa zbavuje obalu, povrchovej vrstvy, látky, ktorá ho oddeľuje od ostatných bytostí a s nimi zdieľaného tela, eliminujúc ďalšiu dištinkciu človeka od mimoľudského sveta. Nahota ho zrovnoprávňuje s inými formami života – približuje ho k živočíšnosti či až k mikrobiálnym štruktúram. V tejto perspektíve dochádza k určitému odľudšteniu, ktoré môže pôsobiť znepokojujúco – telá prestávajú pôsobiť dôverne známo, pretože sa s nimi narába v neobvyklých, nekaždodenných konfiguráciách. Bez výraznej mimiky tváre sa telo stáva materiálom: súborom záhybov, svalov, žíl a tkanív, zhlukom organickej hmoty a energie, ponášajúc sa na napätú strunu či pulzujúci sval.

„Spoločenstvo ľudské aj neľudské“ sa tak v Pieces and elements neprejavuje ako abstraktná idea, ale ako žitá fyzická skúsenosť. Kolektívne telo sa stáva modelom vzťahu nielen medzi jednotlivými bytosťami, ale aj s prostredím, v ktorom existujú. Odráža sa v ňom ráz prírody, jej cyklov a procesov, kde je všetko nevyhnutne prepojené. Hranice sa rozplývajú, nič nefunguje úplne autonómne a tak individualita, keďže musí byť nevyhnutne zasadená do širšieho celku, prestáva ako taká existovať. Performancia sa preto môže stať akousi výzvou ku kolektívnemu spolubytiu a k uvedomeniu si svojej vlastnej rozostrenosti a s ňou súvisiacej zodpovednosti k sieti bytia. A možno práve väčšia citlivosť k týmto prepojeniam a prijatie vlastnej roly ako súčasti kolektívneho tela môže zmierniť, v úzkosti dneška, onen často prítomný úporný pocit osamelosti našej existencie.

Isabelle Schad – Pieces and Elements. Koncept a choreografie Isavelle Schad, ko-choreografie a performance Jozefien Beckers, Frederike Doffin, Johanna Ackva, Yen Lee, Manuel Lindner, Jan Lorys, Claudia Tomasi, Aya Toraiwa, zvuk Damir Simunovic, svetelný dizajn a technické vedení Bruno Pocheron, produkční management Heiko Schramm, produkce Isabelle Schad, koprodukce HAU Hebbel am Ufer. Premiéra 25. novembra 2016. Písané z reprízy v Studiu Hrdinů v rámci festivalu BAZAAR 12. marca 2026.