Cena poznania v Mahenovom divadle

Inscenácia Pokoušení v réžii Martina Glasera predstavuje súčasnú interpretáciu jedného zo zásadných dramatických textov Václava Havla, ktorý tematizuje vzťah moci, morálky a individuálnej zodpovednosti v prostredí totalitného režimu. Havel vedome vychádza z faustovského mýtu, ktorý transformuje do byrokratického prostredia prímesou socializmu. Namiesto metafyzickej zmluvy s diablom postupný kompromis so systémom. Prostredníctvom tejto alegórie a intertextuálnych odkazov autor skúma mechanizmy, ktorými si jednotlivec obhajuje vlastné morálne zlyhania. Ako píše aj dramaturg Vít Kořínek v programe, prvé impulzy na napísanie diela Pokoušení Havlovi napadli počas jeho prvého pobytu vo väzení za „podvracanie republiky“ po tom, čo podpísal Chartu 77. Dráma vyšla o osem rokov neskôr a dnes, v roku 2025, máme šancu ho vidieť, tentokrát v Národnom divadle Brno.

V priebehu večera sa stávame svedkami tragédie jedinca, odohravajúca sa v štyroch rôznych prostrediach. Ústav, plný zástupcov pracujúcej inteligencie, byt Jindřicha Foustka (Ivan Dejmal) vrátane jeho súkromnej knižnice, ústavná záhrada, plná maľovaných stredovekých výjavov po bokoch a nakoniec byt Foustkovej priateľky Vilmy (Hana Briešťanská), znázornený posteľou, vynárajúcou sa zo zeme. Prestavby scén sú ostro oddelené padlou oponou a monotónnou elektronickou hudbou (Martin Hůla) s dunivými nízkymi frekvenciami, a tak príznačne vyvolávajú pocit neosobnosti a mechanickosti.

Úloha ústavu je bojovanie proti nástrahám náboženstva, mágie a kúziel, pretože nevyhovujú režimu. Priestor pôsobí ako korporátna budova – nepohodlné sedačky, umelé svetlo, len niekoľko rastlín pre vytvorenie príjemnejšej atmosféry. Dominantnou celého tohoto prostredia je zelená farba, prítomná i v kostýmoch postáv. Nejedná sa však o príjemnú zelenú, akú máme šancu nájsť vo voľnej prírode, no umelú, pripomínajúcu zelené plátno. Absurdné situácie na ústave sa opakujú niekoľkokrát, vrátane tých istých dialógov a tých istých neprirodzených štylizovaných pohybov Jindřichových kolegov. Ten sa po priestore pohybuje prirodzene a ľudsky, možno práve preto, že nesúhlasí s režimom a tvorí si vlastné názory.

Pri prvom nahliadnutí do Foustkovho bytu sa stretávame s postavou invalidného dôchodcu Fistulom (Pavel Čeněk Vaculík). Jedná sa o hlavný zdroj pokušenia, ktorý nabáda Jindřicha ku spolupráci s temnými silami a taktiež ho neustále provokuje a snaží sa vyburcovať jeho emócie. Foustkov byt, pôsobí kvôli veľkému počtu kníh preplneno a stiesneno. Tento efekt je umocňovaný aj oponou, ktorá je do polovice stiahnutá, a tak máme šancu vidieť len to, čo nám tvorcovia dovolia. V tomto byte sa niekoľkokrát stretávame aj s Pani Houbovou (Jan Grygar), Foustkovou „pani domácou“. Jej postava je stvárnená mužom v parochni a šatách. Toto rozhodnutie však nijako významovo dej neposúva, iba vytvára situácie, ktoré majú pôsobiť komicky.

Vo všeobecnosti toto vyobrazovanie starších žien mužmi pramení z kombinácie sexizmu, strachu zo starnutia a historických predstáv o úlohe žien. „Ženskosť“ je spájaná s mladosťou, krásou a plodnosťou, a tak staršie ženy do tohto ideálu nezapadajú. Keď žena zostarne, spoločnosť ju často vníma ako „menej ženskú“, a preto býva vyobrazovaná s mužskými črtami. Jedná sa teda iba o primitívny pokus o vtip, nad ktorým sa bežný divák zasmeje, pretože vychádza zo zakoreneného stereotypu. Je to však skutočne niečo, čo chceme stále udržiavať aj v dnešnej dobe?

V inscenácií sa celkovo nachádzajú viaceré situácie, ktoré jednoducho neboli vtipné a nefungovali s živým publikom a výsledkom bolo len trápne ticho, ako napríklad pri niekoľkokrát opakovanom slove „provokatér“ s akože vtipným prízvukom. Havlov text je sám o sebe vtipný a netreba mu „vypomáhať“ rôznymi štylizáciami.

Scény, odohrávajúce sa vo Vilminom byte sú vždy späté so spálňou, a tak tvorcovia zvolili pre jej znázornenie veľkú rúžovú posteľ s baldachýnmi. Práve tu sa odohrávajú sexuálne „hrátky“, založené na predstieranej chorobnej žiarlivosti Jindřicha, iniciované Vilmou. Ten sa zo začiatku cíti v tejto polohe nekomfortne, no postupne ako sa stáva konformnejším systémovo, tak aj v osobnom živote sa objavuje podobný vzorec, a tak sa čoraz viac zžíva s touto predstieranou  osobnosťou. Scény postupne naberajú temnejšiu atmosféru a my môžeme postupne vidieť Jiřího pravú tvár o čosi bližšie.

Posledným miestom je ústavná záhrada, kde sa konajú večierky. To, že sa jedná o záhradu vyplýva z rozhovorov postáv, a zelenej podlahy, ktorá sa však počas inscenácie nemení. Práve tu sa dozvedáme niekoľko pre dej dôležitých odhalení, vrátane toho finálneho, ktoré nám zmení celý pohľad na priebeh hry. Okrem iného aj fakt, že Jiří je ochotný pre uznanie mladej sekretárky (Kateřina Mizeráková) podvádzať Vilmu, ale aj tajomstvo primára (Martin Sláma) o jeho homosexuálnej orientácii. Pri tomto zistení má na sebe pán primár rúžový oblek, ktorý síce vyzerá pekne, no v kontexte situácie opäť pôsobí iba ako ďalší stereotyp – tentokrát o gejoch a ružovej farbe.

V závere príbehu sa v záhrade odohráva maškarný večierok, pri ktorom sú všetci členovia ústavu prezlečení za démonov. V rámci týchto kostýmov majú všetky postavy rohy, okrem samotného Jiřího, Fistuly a Petrušky (Anna Glässnerová), ktorá po celú dobu pôsobí priam až submisívne, no v závere sa prejaví veľmi agresívnym činom. Tieto tri postavy sa naprieč inscenáciou správajú zvláštne či zapáchajú ako síra, čo mi evokuje temné sily, proti ktorým sa ústav snaží bojovať. Možno práve týchto pár postáv tvorí menšinu v systéme, ktorý sa ich pokúša ovládať a pohltiť. Jindřichov záverečný kostým môže odkazovať na inscenačnú tradíciu Mefista z Goetheho Fausta, ktorého v roku 1856 stvárnil J. J. Kolár v inscenácii Fausta v Stavovskom divadle v Prahe. Toto stvárnenie Mefista, ktorý nepôsobí démonicky či groteskne, ale civilne a takmer elegantne je dodnes považovaný za prelomový v českom herectve. Počas tohoto večierku sú prítomné aj dve postavy milencov, ktoré sa objavia iba na konci a aj to iba tancujú. Sú odetí v bielom a pôsobia zbytočne.

Inscenácia Pokoušení ponúka vizuálne aj tematicky premyslený výklad Havlovho textu, ktorý nadväzuje na faustovský motív postupného a často nenápadného morálneho zlyhania. Výrazná práca s pohybom, rytmom a hudobnou zložkou vytvára dôraz na mechanickosť systému a kontrast medzi individualitou a kolektívnou poslušnosťou. Miestami však narážame na limity inscenačných rozhodnutí, najmä tam kde sa tvorcovia uchyľujú k stereotypnému humoru či vizuálnym skratkám, ktoré oslabujú kritický potenciál textu. Toto naštudovanie Havlovho textu ho nepredvádza ako historický artefakt, ale ako stále živý varovný obraz sveta, v ktorom diabol nepredstavuje vonkajšiu hrozbu, ale pohodlnú vnútornú voľbu kompromisu a prispôsobeniu sa dominantnej moci.

Národní divadlo Brno – Václav Havel: Pokoušení. Réžia Martin Glaser, dramaturgia Vít Kořínek, scéna Pavel Borák, kostýmy David Janošek, hudba Martin Hůla, svetelný dizajn Martin Špetlík. Hrajú Ivan Dejmal, Pavel Čeněk Vaculík, Martin Sláma, Hana Briešťanská, Tomáš Šulaj, Kateřina Mizeráková, Isabela Smečka, Viktor Kuzník, Petr Kubes, Jan grygar, Jakub Svojanovský, Anna Glässnerová, Tomáš David, Daniela Hanelová, Luděk Mrkos. Premiéra 21. Novembra 2025. Písané z premiéry 21. Novembra 2025.