Zahrávanie sa s predsudkami

Špina je hra, ktorá za niekedy až primitívny humor, skrýva témy rasizmu, nefunkčných partnerských vzťahov, otázku adopcie či malomeštiacku mentalitu. Spoločenské predsudky a hlboko zakorenené stereotypy sú bohužiaľ stále realitou malých obcí. Béla Pintér čerpá inšpiráciu z každodennej reality maďarskej dediny.

Irena a Attila sa už naozaj dlho pokúšajú založiť si rodinu. Ale pre komplikácie pri rutinnej operácii stratili akúkoľvek možnosť počať vlastné deti. Situáciu sa rozhodnú vyriešiť adopciou, no kvôli dvojročnej čakacej lehote si napokon osvoja dve dospievajúce dievčatá. Róži, ktorú všetci prezývajú Špina, a jej kamarátku Anitu, ktorá je pôvodom Rómka. V dedine sa stretávajú s nepochopením.

Neoddeliteľnou zložkou tejto inscenácie je hudba. Už v expozícií deja počujeme trúchlivý spev primára do fonoskopu, ktorý sa plynule zmení do estrádneho spevu. Týmto výstupom nepriamo prezradí grotesknú tóninu celej inscenácie. Intenzita silného emočného vzplanutia sa v Špine tíši drobnými narážkami dôchodcu Bandiho (hrá Emil Horváth) alebo iných vedľajších postáv.

Scénografii dominuje maketa trojstenného domu, ktorý sa prispôsobuje dramatickej situácií. Nachádza sa vo vzduchu, v závislosti od situácie klesá alebo krúži okolo svojej osi za pomoci hereckého ansámblu, kým sa nedostane do požadovanej pozície. Neslúži len na ako kulisa dramatickej situácie, ale stáva sa aj konkrétnym miestom. Prirodzene, je príbytkom Attilu a Ireny, ale aj autobusom, pekárňou, rohom kostola či miestom na stretnutie divadelného súboru.

Attila vedie v dedine súbor ochotníkov. V rámci inscenácie máme možnosť vidieť ako fragmenty skúšobného procesu, tak aj samotné predstavenie. Ide tu teda o metadivadlo, ktoré je využité k reflexii Ireninej tragédie, teda jej neschopnosť počať dieťa. Róžika a Anita v ochotníckom predstavení hrajú vlkov, ktorí roztrhnú dieťa na časti. Režisér inscenácie Ján Luterán spolupracoval na choreografii s tanečníkom Ladislavom Cmorejom. Tanec vlkov alebo skôr vlčíc, miestami pripomínal Drag queen performance. Typické tanečné pohyby Drags zdôrazňujú expresivitu a bombastickosť. Rovnako aj predstavenie Attilu predvádza šou, ale ťažko povedať, či je to prejav sebairónie alebo (v rámci naratívu) pokus o zapôsobenie na porotu.

Špina alebo Róži v prevedení Anežky Petrovej prechádza počas inscenácie výraznou osobnostnou zmenou. Z dievčaťa vyrastajúceho v detskom domove sa mení na ženu, ktorá chce presadiť svoj pohľad na svet. Samozrejme je už na individuálnej interpretácií, či sa rozhodneme vnímať jej pohnútky ako pomstu motivovanú egoizmom alebo “službu spravodlivosti” vlastnej ideológie. Anežka Petrová herectvo prispôsobuje životnej fáze Róži. V prvej časti inscenácie ju vidíme ako hyperaktívnu pubertiačku s výraznými gestami, neskôr po jej „premene“ používa len minimálne gestá, ruky má blízko pri tele a postojom sa snaží naznačiť dominanciu.

Špina ponúka stret malomeštiackeho šovinistického správania s novodobým názorom na témy rasizmu, adopcie či latentne aj na tému kresťanstva. Čiernobiele videnie nahrádza pluralita názorov, ktoré sa od okolností môžu meniť. Inscenácia sa snaží dynamickými zmenami scény meniť miesto a čas deja. Atmosféru predsudkov a z toho plynúcich konfliktov, rezonujú v akejkoľvek spoločnosti. Inscenácia sa ich snaží zvýrazniť hlavne pomocou grotesknej nadsázky a hudobnej zložky.

Slovenské národné divadlo v Bratislave - Béla Pintér: Špina. Réžia Ján Luterán, dramaturgia Daniel Majling, scéna a kostýmy Diana Strauszová, pohybová spolupráca Ladislav Cmorej, hudba Adam Ilyas Kuruc, Daniel Fischer. Premiéra 24.3.2022. Písané z reprízy na DSB 20.5.2023

Laura Genčúrová